Sabinov sa dokázal vyhrabať z takmer beznádejnej situácie

Prišiel, videl, zachránil. Táto parafráza známeho výroku hádam najviac vystihuje jarnú misiu Jaroslava Galka na sabinovskej lavičke. Skúsený kormidelník prišiel do tímu v zimnom období, počas ktorého sa jeho zverenci krčili na poslednom mieste tabuľky s mizivými šancami na záchranu. V jarnej časti ale nastal totálny obrat. Mužstvo sa stabilizovalo, začalo vyhrávať a krok po kroku sa približovalo cieľu, ktorý bol spočiatku len zbožným želaním. Sabinovčania sa nad čiaru ponoru vyhupli len jediný raz, avšak v absolútne najdôležitejšej chvíli – po poslednom 30. kole. Po neuveriteľne turbulentnom priebehu sezóny, ktorí si priaznivci MFK Slovan budú asi veľmi dlho pamätať, a úspešnom vygradovaní záverečnej zápletky sme 54-ročného trénera požiadali o hodnotiaci rozhovor.

Máte za sebou hektickú polsezónu. Skúsme si ju postupne rozobrať. K mužstvu ste prišli v zimnej pauze, bolo v skutočne nelichotivom rozpoložení. Ako si na toto obdobie spomínate?

„Keďže to napokon všetko dobre dopadlo, tak aj hodnotiť sa mi bude oveľa lepšie. V zimnej prestávke ma oslovili funkcionári so žiadosťou o pomoc. V tom čase som nemal žiadnu ponuku z profesionálneho futbalu a ako rodák z Uzovského Šalgova, ktorý do veľkého futbalu vyšiel práve zo Sabinova, som sa rozhodol pomôcť tomuto klubu. Svoju prácu som začal v januári tým, že som sa snažil zmapovať káder. Rýchlo som zistil, že aj keď bol dostatočne široký, bolo v ňom viacero hráčov, ktorí nedosahovali potrebnú treťoligovú kvalitu. Po postupnom zúžení v ňom zostalo zhruba pätnásť chlapcov. Práve tí potom vytvorili kostru mužstva pre jarnú časť.“

Pätnásťčlenný káder je príliš úzky, keďže počas sezóny ho vedia zdecimovať rôzne faktory. Nielen preto, ale najmä pre postavenie v tabuľke sa v tom čase akútne natískala otázka posilnenia kádra...

„Po prvom týždni a spomínanej selekcii sme si spoločne s členmi výboru sadli a zhovárali sa o týchto veciach. Dospeli sme k názoru, že posilniť potrebujeme prakticky každú formáciu. Predovšetkým brankársky post, keďže v klube nepokračovali gólmani, ktorí chytávali v jesennej časti. Padol aj návrh, aby som do klubu pritiahol nových hráčov ja. To ale nebolo vôbec jednoduché, keďže overených som mal najmä tých, ktorí pôsobia na profesionálnej úrovni, zatiaľ čo my sme sa pohybovali na rýdzo amatérskej báze.“

A tak ste sa vydali zahraničnou cestou, do kádra pribudli hráči z Ukrajiny. V klube sa ale dlho neohriali.

„Poviem pravdu, už vopred som tvrdil, že vydať sa týmto smerom bude veľmi komplikované. Následný vývoj udalostí to len potvrdil. Ukrajinskí hráči s nami vôbec neabsolvovali zimnú prípravu, prišli až tesne pred začiatkom jarnej časti. Dvom z nich už po troch týždňoch skončila platnosť víz a museli odísť, tretí pendloval medzi Ľvovom a Sabinovom. Jeho výkony tak logicky nemohli byť plnohodnotné. Preto hádam ani veľmi nepreženiem, ak poviem, že toto riešenie posilnenia tímu dopadlo fiaskom. Zároveň by to aj pre funkcionárov malo byť mementom do budúcna, že posilnenie kádra musí reálne zodpovedať možnostiam klubu. Plnohodnotnými posilami pre celú jar boli napokon len Janiga a Ľ. Andraščík. To znamená vlastní hráči, ktorí sa vrátili z hosťovaní. Oni spolu s ostatnými vytvorili spomínanú pätnástku, ktorá odtiahla celú odvetnú časť. Priznám sa, že som sa neraz obával, či dokážeme situáciu s takým nízkym počtom hráčov ustáť.“

Ako vyznieva vaše hodnotenie samotných zápasov jarnej časti?

„Rozdelil by som ich na dve časti, na zápasy doma a vonku. V siedmich domácich stretnutiach sme dosiahli päť víťazstiev a dve remízy. Okrem bodového zisku nás v nich potešil aj herný prejav mužstva. Spočiatku bol síce ešte trocha kostrbatý, ale postupne sa zlepšoval. Pochváliť musím najmä defenzívnu činnosť celého tímu, v sumáre týchto zápasov sme dostali len dva góly. Nebyť výpadku so Sninou, boli by sme dokonca na nule, a to by bola už priam unikátna bilancia. Vonku sme tiež dosiahli zaujímavú bilanciu. Tri zápasy sme vysoko vyhrali, zhodou okolností išlo práve o zápasy u súperov, ktorých sme napokon v tabuľke predstihli. Z tohto pohľadu je naše konečné umiestnenie zaslúžené. Rovnako trikrát sme prehrali. V Prešove s juniorkou, s chlapcami, ktorí pravidelne trénujú s A-tímom, v Haniske gólom z vymyslenej penalty v nadstavenom čase a v Spišskej Novej Vsi. Spišiaci boli jediným súperom, ktorý nás výrazne prevýšil. Ale aj v tomto zápase sme si dokázali vypracovať dostatok gólových príležitostí a konečný výsledok mohol byť pre nás i oveľa priaznivejší.“

Na jeseň získal Sabinov len desať bodov, na jar úctyhodných dvadsaťsedem. Kým v prvej polovici skončil posledný, v odvetách tretí. V rapídnej obmene kádra to nebolo, keďže tá sa nekonala, kde teda vidíte hlavné príčiny tohto pozoruhodného obratu?

„Najmä v úvode to nebolo vôbec jednoduché. Nešlo ani tak o futbalovosť, lebo akú-takú úroveň hráči dosahovali už pred mojím príchodom. Potrebné bolo zmeniť najmä ich zmýšľanie, celkový prístup. Napríklad útočníci sa v jesennej časti mohli popýšiť viac získanými kartami ako strelenými gólmi, stredoví hráči sa neraz venovali viac tvrdej hre ako konštruktivite a vkladaní myšlienok do hry. Popracovať sme museli aj na hernej stránke, štandardných situáciách a pod. Roboty bolo viac než som pôvodne očakával. Na druhej strane ju sčasti uľahčovala vysoká tréningová morálka chlapcov, ich účasť na tréningoch bola na amatérsku úroveň väčšinou veľmi slušná. Niektorí z tohto kádra majú väčší potenciál ako to, čo doposiaľ ukázali, ale v ich prípade bude i naďalej potrebná poctivá práca. Mrzí ma, že väčšiu konkurenciu stabilným hráčom nevytvárali mladí chlapci. Hoci šancu dostali, nielenže sa jej nechopili, ale postupne prestali chodiť aj na tréningy, čím sa pripravili o možnosť byť súčasťou tohto tímu.“

Pracovali ste v rušnom prostredí, kde každé zaváhanie mohlo znamenať definitívny pád do štvrtoligovej priepasti. Našli ste zakaždým s vedením spoločnú reč?

„Poviem to úprimne. Tak ako bolo potrebné zmeniť myslenie hráčov, niečo podobné by nezaškodilo i na funkcionárskom poli. Mrzeli ma najmä reči, ktoré sa mi občas po vyhratých zápasoch dostali do uší o tom, že to nebola predovšetkým zásluha hráčov a realizačného tímu, ale skôr niekoho iného. Tieto šumy nerobili dobrotu v kabíne a znehodnocovali nami odvedenú celkovú prácu. Nikdy som podobné zákulisné hry neuznával, a preto sa ma to trocha dotklo. Našou úlohou totiž zakaždým bola svedomitá príprava a úsilie rozhodnúť každý zápas športovým spôsobom na ihrisku. Vo futbale to navyše tak býva, že mnoho ľudí sa cíti naslovovzatými odborníkmi, ale aj nedávno skončená sezóna ukázala, že dobrým trénerom nemôže byť hocikto.“

Misiu, s ktorou ste v zime prichádzali do Sabinova, ste do bodky naplnili. Kde vás bude môcť futbalový fanúšik zazrieť od novej sezóny?

„Ťažká otázka. Situácia vo futbalových kluboch na východe Slovenska zväčša nie je ružová, nezriedka chýbajú potrebné financie. Momentálne nemám na stole nič konkrétne, ale je krátko po sezóne, tak uvidíme ako sa situácia napokon vyvinie a aké ponuky sa ku mne dostanú. Podľa toho sa aj rozhodnem.“

Nevylučujete preto ani zotrvanie a pokračovanie v načatej robote v Sabinove?

„Aj táto možnosť prichádza do úvahy. Kvôli hráčom, ktorí tam sú a ich ochote trénovať by som možno bol ochotný pristať na predĺženie spolupráce. Zatiaľ ma však ani zo Sabinova nikto nekontaktoval, takže sa k tomu momentálne neviem relevantne vyjadriť. Uvidíme, čo prinesú letné mesiace.“