Maliarka Margita Rešovská má síce korene v Trstenom pri Hornáde (okres Košice), ale väčšinu svojho produktívneho života prežila v Prešove. Verejnosť ju pozná aj ako dlhoročnú pracovníčku Šarišskej galérie, kde pracovala na oddelení dokumentácie a správy zbierok. Predovšetkým je však maliarkou. Má za sebou 9 samostatných a 30 kolektívnych výstav doma i v zahraničí, zúčastnila sa 17 medzinárodných plenérov, venuje sa aj propagačnému výtvarníctvu a knižnej ilustrácii. Jedna z jej posledných autorských výstav, ktorá je výberom z tvorby, je práve dostupná v Centre ukrajinskej kultúry.
Kedy ste zistili, že máte výtvarný talent, alebo kedy ste pocítili prvú inšpiráciu zachytiť svet na plátne?
Asi už na základnej škole v Trstenom. Kreslila aj moja staršia sestra Mária, a tak sme sa navzájom povzbudzovali. Učitelia upozornili moju mamku na talent, a tak mi dovolila ísť študovať na Strednú školu umeleckého priemyslu v Košiciach. Práve v tom čase ju otvárali a bola som jednou z prvých absolventiek. Moja sestra nemala toľko šťastia, študovala na inej škole, ale maľovať neprestala. Dnes je zručnosťou už takmer profesionálka. Ja som pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, na katedre výtvarnej výchovy.
Aké motívy a techniky vás lákali na začiatku tvorby?
Milovala som krajinárske kurzy. Príroda pre mňa vždy bola studnicou nápadov a keďže akvarel bola najdostupnejšia a asi aj najprenosnejšia technika. Žiadne veľké stojany som nepotrebovala. Stačil skicár a farby, prípadne plátno. Fascinovali ma živé, čisté farby a práve akvarelom sa dali zachytiť najlepšie. Neskôr ma zaujala architektúra, najmä vidiecka. Chodila som po dedinách a mapovala miznúce drevenice a iné objekty, ktoré už nahlodával zub času. Počas štúdia som sa venovala aj figurálnej maľbe a portrétom, ale tam som sa vtedy nenašla. Viac sa mi páčila krajina.
Hovorí sa, že ste na istý čas zavesili plátna a stojan na klinec. Prečo?
Vydala som sa za akademického maliara a reštaurátora Jaroslava Rešovského. Narodili sa nám dve deti a keďže som ich chcela vychovávať a zároveň vytvoriť zázemie pre manžela, aby mohol v pokoji pracovať, prestala som tvoriť. Často chodieval z domu aj na týždňovky, keď reštauroval pamiatky v okolí. Mne na maľovanie neostával čas. Keď deti odrástli a boli čoraz samostatnejšie, práve manžel ma začal povzbudzovať k tomu, aby som začala znova maľovať. Pozrel si moje nedokončené obrazy, prejavil uznanie, doslova ma štartoval k tomu, aby som znova vzala do rúk štetce a plátna, ale ja som si neverila. Začali sme sa znova stretávať s komunitou výtvarníkov, chodievali sme na plenéry a všetko sa akoby samo vrátilo do starých koľají. Istú zásluhu mal na tom aj môj niekdajší učiteľ na vysokej škole, akademický maliar Juraj Kresila, s ktorým sme chodievali maľovať do prírody, viedli diskusie, časom sa k nám pridávali aj amatérski umelci a medzi nimi aj moja sestra Mária Lenárdová. Medzitým sa vypracovala na zručnú figurálnu maliarku a portrétistku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
