„A prečo ste tu?“ zakričal na môjho otca. Ten ustrašený odpovedal: „Som Žid. Skrýval som sa na fare u miestneho farára.“ Ruský veliteľ sa rozplakal a objal otca so slovami: „Prešiel som celú tú dlhú cestu sem až z Moskvy a stále som videl iba mŕtvych Židov. Ty si prvý živý.“ Volal sa kapitán Zaretsky a ešte dlhé roky bol po vojne s mojím otcom v kontakte, spomína vo svojej knihe „Od generácie po generáciu (From Generation to Generation)“ Agnes Tomasov.

Agnes Tomasov je bardejovská rodáčka, ktorá už takmer pol storočia žije s rodinou v Kanade. V polovici júna navštívila bardejovský pamätník holokaustu, kde je medzi spravodlivými Bardejovčanmi aj meno gréckokatolíckeho kňaza Andreja Židišina, ktorý počas vojny na svojej fare v Rešove ukrýval jej otca, zubára Edmunda Gondu (Grossmana) spolu s ďalšími Židmi. Pred piatimi rokmi jej v Kanade vyšla úspešná autobiografia. Jej slovenský preklad sa práve chystá.

Prečo ste teraz prišli na Slovensko a do Bardejova?

– Nedávno som oslávila 85 rokov a moji rodičia sú pochovaní v Košiciach. Prišli sme navštíviť ich hrob. Povedala som si, že musím prísť, pretože roky idú a ja sa už asi nikdy neodvážim na takú dlhú cestu.

Narodili ste sa v Bardejove, no už dlhé roky žijete v Kanade.

- Áno, narodila som sa v Bardejove v roku 1930, tu som chodila do školy aj maturovala. Ako 19-ročná som sa vydala a s manželom sme sa odsťahovali do Prahy. Tam sme žili, až kým muža v roku 1955 nezavreli. Môj otec pracoval ako zubár v Bardejove, volal sa Edmund Gonda, ľudia si naňho ešte dobre pamätajú. Do Bardejova prišiel v roku 1928 z Lučenca a skoro až do konca vojny tu pracoval ako zubár. Mal ako Žid prezidentskú výnimku, pretože vtedy v meste nebol žiadny iný zubár.

Čo bolo počas vojny s vami a s jeho rodinou?

– Žili sme v Bardejove od začiatku druhej svetovej vojny až do apríla 1944, keď bola nariadená evakuácia všetkých okrem pracujúcich mužov na stredné Slovensko. Spolu s mladším bratom Ivanom sme vtedy odišli do Liptovských Kľačian. Tam sme boli až do októbra, kedy padla Banská Bystrica, potom sme ale museli odísť do hôr, do Kľačianskej doliny. Až do oslobodenia sme v horách žili v hrozných pomeroch. Nízke Tatry, zima, hlad, žiadna hygiena.

Ako dlho?

– Od októbra 1944 do 13. marca 1945. V miestnych horách bolo ukrytých veľa Židov. Nás tam bolo dohromady takmer dvesto. Keď v Liptovskom Hrádku zastal front, prišli za nami partizáni. Museli sme sa rozhodnúť, či s nimi pôjdeme ďalej alebo zostaneme. V obidvoch prípadoch išlo o život. Tri či štyri rodiny už ďalej ísť nevládali, zostali tam a myslím, že aj zahynuli.

Takže ste mali šťastie, že ste odišli...

– Tak sme prešli Kľačiansku dolinu aj hory a prišli sme na Magurku, kde bol partizánsky štáb. Deti a starí ľudia dostali po tom všetkom utrpení polievku. Bola to najlepšia polievka v mojom živote. Prespali sme a išli sme s partizánmi ďalej na vrch Chabenec po úzkej horskej cestičke, ktorú lemovali desiatky mŕtvych civilov aj partizánov. Došli sme až k oslobodenej Heľpe, kde už vtedy boli Rusi.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári