Bez architektov by naše mestá nemali atmosféru, odlišnosti ani čaro. Každý z nich sníva o osvietenom investorovi, ktorý mu dá takú voľnosť, aby mohlo vzniknúť umelecké a zároveň praktické dielo. Svoje o tom vedia aj manželia Mikuláš a Zuzana Maníkovci, ktorí sa architektúre venujú už 40 rokov. Vytvorili viac ako sto diel, a to nielen na východe Slovenska. Pracovali v rôznych inštitúciách, ale od roku 1990 tvoria na voľnej nohe vo vlastnom ateliéri. Mikuláš Maník sa narodil v Závadke pri Prešove (1949) a Zuzana Maníková, rodená Šelingová, v Bratislave (1950). Spoznali sa počas štúdia architektúry a stali sa z nich životní a tvoriví partneri.
Pani Zuzana, aké boli vaše začiatky? Bolo pre ženu ťažké presadiť sa medzi architektmi?
„Bolo a trvalo dlho, kým ma akceptovali ako rovnocenného partnera. Našťastie, na začiatku, teda po štúdiách, sme pracovali na Pamiatkovej správe v Rožňave, takže čo som nevedela presadiť ja, to posunul on, ale nebolo to ľahké. Manželovi napríklad hneď dali o 300 korún vyšší plat. Keď som sa ohradila, že mám rovnaké vzdelanie, riaditeľ ma hneď schladil, či mu ho má znížiť. Rovnaké to bolo aj na iných pracoviskách v Prešove. Keď sme už mali ateliér spolu, tiež sa našli takí, ktorí sa pýtali, čo ja vlastne robím sama, keď pod projektmi sme podpísaní spolu s manželom. Rozhodne som sa neviezla, na všetkom som mala svoj podiel práce. Stalo sa mi napríklad, že keď som raz naprojektovala školu vo Vyhniach a prišli sme na miesto, kde nás doviezol šofér a išiel vtedy s nami aj projektant sietí, riaditeľ školy sa obracal len na nich. Museli ho upozorniť, že hlavný riešiteľ a architekt som ja. Dovtedy ma považoval len za ich spoločníčku.“
Vaša spoločná prvotina bol Pamätník SNP v Čiernej Lehote na Gemeri. Ako ste sa vyrovnali s takou témou?
Zuzana: „Ja osobne si na to rada spomínam. Bola to výzva. V dedine bol lazaret a Nemci nielen vyvraždili dedinu, ale všetkých chorých aj upálili. Obec chcela urobiť na ich počesť mohylu a dať tam guľomet. My sme s tým nesúhlasili a urobili iný návrh. Manžel navrhol drevené brvná ako totemy za každého mŕtveho a môj nápad bol umiestniť tam sklenené gule vyrobené v Zlatne. Súhlasili a dedinčania tie totemy sami postavili. Gule vedel vyrobiť len jeden sklár, pán Staník a mal už vtedy asi 80 rokov. To bol majster, ktorý robil servis Zlatá Zuzana, mnohí si na to pamätajú. Nejaké im už po 40 rokoch praskli, ale nemá ich kto na Slovensku vyrobiť. Sklárne zanikli. Keby ich aj niekto vytočil, neviem si predstaviť, koľko by za to teraz chceli peňazí.“
Mikuláš: „Bola to pekná práca, niektorí partizáni ešte žili a brvná postavili sami. V tom čase sa nám narodil syn Mikuláš a miestni ho dodnes volajú Lehoťan“.
Pri práci na nemeckom vojenskom cintoríne v Hunkovciach pri Svidníku ste použili symboliku prameňa a tečúcej vody. Čo vás na tej práci zaujalo?
Mikuláš: „O vojenskom cintoríne v Hunkovciach Nemci hovoria, že je jeden z najkrajších v Európe. Podľa nášho ideového návrhu cintorína robili nemeckí študenti aj diplomovky na architektúre v Berlíne. Potom sme robili ešte viaceré vojenské cintoríny v rôznych mestách a obciach, ale aj pamätníky.“
Zuzana: „Nie je to síce moja srdcovka, ale život priniesol to, že sme dostali také ponuky. Od stavieb domov smútku až po interiéry a akosi sa okolo toho motáme celý život. Snažili sme sa ich robiť atypicky, ale vždy sme narážali na problém s cirkvami. Mali rôzne požiadavky a stále iné, tak sme si uvedomili, že treba urobiť niečo ako univerzálny kostol. Tie pôvodné boli rotundy. Naši predkovia zobrali špagát, urobili kruh a vymurovali ju z hocijakých kameňov. Tak sme si povedali, že zo súčasných materiálov sa dá urobiť aj niečo štýlovejšie, s kosým vstupom, zázemím, sociálnym zariadením, skladom aj chladiacim boxom. Prvý bol v Čučme pri Rožňave. Návrh sa ujal a dokonca sa stal populárnym. Starostovia nás potom oslovovali, že aj oni taký chcú, ale v skutočnosti nie sú rovnaké. Snažili sme sa to obmieňať, malo to svoj vývoj. Myslím si, že nám sa podarilo prísť s akýmsi archetypom.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
