V sedemdesiatych rokoch zamestnávali štátne Odevné závody kapitána Nálepku (OZKN) viac ako 600 Svidníčanov.
Pracovalo sa na dve zmeny, ženy zarábali 2–tisíc korún československých mesačne a šili obleky za 500 korún, ktoré sa vyvážali do bývalého východného bloku.
Mlieko a pivo stálo 1,80 Kčs, chlieb 3, benzín 8 korún, mesačný nájom za trojizbový byt 300 korún, auto 65-tisíc korún a dom sa dal postaviť sa 150-tisíc korún.
Ak manžel zarábal rovnako, svidnícka rodina s dvoma deťmi bývajúca v trojizbovom byte si za dva roky našetrila na auto (aj keď naň musela čakať ďalší rok) a za päť rokov aj na rodinný dom.
Dnes pracuje v talianskej textilke I.C.A. Svidník asi 300 ľudí. Žena, ktorá robí vo fabrike 20 rokov, zarába 300 eur v čistom a šije obleky za 600 eur pre taliansky trh.
Ak manžel zarába rovnako, rodina s dvoma deťmi bývajúca v trojizbovom byte si pri naozaj skromných mesačných výdavkoch našetrí na auto za 11 rokov a na menší rodinný dom na kľúč za nejakých 60 rokov. Teda nikdy.
Žiadna nostalgia za komunizmom. Iba strohé porovnanie životnej úrovne svidníckej šičky z pohľadu hotovostného komfortu pred 40 rokmi a dnes.
Takže, kde urobili súdruhovia zo Svidníka chybu?
Začalo sa to krátko po „nežnej“. Zbabraná transformácia fungujúceho podniku podľa osvedčeného vzoru mečiarovského privatizačného rabovania v 90. rokoch sa nevyhla ani svidníckej textilke. Stala sa dokonca jej exemplárnym príkladom.
Krátke chrono.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
