Prešovčan MICHAL KAČMÁR (34) je v prvom rade umeleckým kováčom. Každoročne organizuje sochárske sympózium Práci česť!, so združením Otvorená dielňa stojí za viacerými úspešnými akciami (Majstrovstvá Prešova v sánkovaní, Pretekačky...) a často uletenými aktivitami. Točil filmy, vyhral súťaž Študentská firma roka, spravil sochu koňa, spolupracoval s rôznymi aktivistami. V metropole Šariša je známou postavou nielen umeleckého a spoločenského života. Inde ho registrujú najmä ako hlavnú postavu z videoklipu Neľutujem. S M. Kačmárom sme sa zhovárali počas nedávneho symózia, ktoré sa konalo v jeho dielni Za Kalváriou.
Ako vznikol nápad robiť spoločné, zdola robené „undergroundové“ sympózium pri vašej dielni?
Nápad vznikol na základe niekoľkých podnetov. Boli sme na krajinárskom plenéri v Chorvátsku, so základnou umeleckou školou. Tam sme si náhodne asi prvýkrát spoločne vyskúšali prácu s kameňom. Fascinovalo ma to. Do toho som dostal informáciu, že sú na predaj kamene po pánovi Františkovi Patočkovi, prešovskom sochárovi, a do toho celého som začal fungovať v tomto priestore, dielni. Tak sa to spojilo, že zrazu bol priestor, materiál, tak sme si povedali, že vyskúšajme dať si spoločný týždeň pri práci a spoločne vytvoriť zaujímavé sochy, vymeniť si skúsenosti a popri tom sa aj pozabávať.
Dnes má táto akcia pevné miesto v sochárskom kalendári v Prešove i na Slovensku. Reagujú na ňu sochári a výtvarníci mimo Prešova, alebo má stále undergroundový charakter?
Stále sa to nesie v kruhu úzkej komunity sochárov, ktorá však nie je až taká úzka. Veď tento rok tu bolo sedemnásť sochárov z celého Slovenska, plus ďalší ľudia, ktorí priložili ruku k dielu. Stále sa snažíme robiť to pre našu komunitu, i keď v prvý deň sme tu večer mali stovku návštevníkov. Ako sledujem odozvy, tak sa to podľa mňa dostáva do povedomia, veľakrát som bol prekvapený, že prišiel človek z Prahy či Bratislavy, ktorého som nepoznal a cez iných ľudí sa o tom dozvedel. Pomaly sa to teda do povedomia dostáva. Taká reflexia je, že na rozdiel od prvých ročníkov, kedy som pozýval umelcov, teraz sa hlásia sami. Napríklad aj pomôcť s organizáciou či programom. Partneri tiež vychádzajú v ústrety, takže tá energia sa už vracia.
Chodievate aj vy na takéto akcie? Maliarske, sochárske, kováčske, umelecké.
Pravidelne. Niektoré sa konajú desiatky rokov, iné tri, štyri roky. Tento rok idem asi na päť takýchto akcií. Bol som na drevosochárskom sympóziu v Zborove, po mojom symóziu idem na Skulptúru do Bardejova, potom ideme kuť do Nitrianskeho Pravna takú väčšiu sochu na Jurčove dni. Odtiaľ do Humenného, kde je výtvarný plenér s kováčskou tematikou. Čaká ma ešte Morava, celosvetový zraz kováčov na hrade Helfštýn.
V prvom rade ste umelecký kováč, nie sochár. Dá sa to tak povedať?
Kováčstvo je remeslo a ja to posúvam do sochy. Čiže sa to nedá oddeliť. Remeselne to vychádza z kováčstva, ale ja sa snažím posúvať hranice vyššie.
Od remesla k umeniu?
Tak nejako. Remeslo ma živí, je to taká tá poistka pre výtvarníka. Nie každému sa darí vyžiť len z umeleckých zákaziek. Musím poklopať, osemdesiat percent mojej produkcie má menší či väčší umelecký charakter, čiže takéto chlebovky už skoro vôbec nerobím. Mám z toho radosť, ale remeslo má zlaté dno a je to poistka pre výtvarníka, na ktorú sa môže stále spoľahnúť.
Ako moderátor a organizátor prešovskej sánkovačky na Bikoši.
Ako ste sa k tomu dostali?
Má to niekoľko úrovní. Prvou je tá, že babka dala mne ako prvému vnukovi vykuť kovanú postieľku u miestneho kováča v Sabinove. Tak sa doteraz smejú, že som tú energiu dostal z kovu, už od kolísky, ktorá vyšla z ohňa a prenieslo sa to na mňa. To je fantastic story. Reálne prvýkrát som sa stretol s kovom ako materiálom v Taliansku. Keď som mal šestnásť, išli sme s kamarátom stopom hľadať prácu a tam sme sa náhodne zamestnali v zámočníckej dielni. Potom sme tam chodievali ďalšie tri roky, počas prázdnin. S výtvarným umením ako takým som sa stretával odmalička, lebo ako prváka ma dali v Sabinove na základnú umeleckú školu a môj dedko mal v garáži kopec náradia, materiálov, takže už ako osemročný som si vyrábal prvé sošky. Neskôr som si dal na chvíľu od umenia prestávku, pretože som mal pocit, že potrebujem zachrániť prírodu. Zobudilo sa vo mne ekocítenie. Potom, ako som spoznal realitu spoločnosti, som si povedal, že výtvarné umenie je moja životná cesta. Po prvej strednej škole - Gymnáziu Jána Adama Reimana v Prešove - som sa prihlásil na druhú, Školu úžitkového výtvarníctva v Kremnici, na odbor umelecký kováč - zámočník.
Prečo ste chodili na ZUŠ do Sabinova? Nie ste z Prešova?
Bývali sme desať rokov v Sabinove. Som z Prešova, tu som sa narodil. Od troch do trinástich sme bývali v Sabinove, potom sme sa vrátili naspäť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
