Minulý piatok to bolo presne 47 rokov od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do našej krajiny, k našim domovom, do našich ulíc, k našim rodinám.

Stálo nás to množstvo životov dobrovoľne i nedobrovoľne ukončených, aj tých „spackaných“ aj tých emigrovaných, stálo nás to sklonené hlavy, ktoré sa nikdy nezdvihli, stálo nás to ekonomický, kultúrny, sociálny pokles a stagnáciu.

Možno si poviete – sopľaňa, čo tá o tom vie? Možno neviem, preto si pripomínam, pripomínam si to pomerne často, lebo zabúdame tak rýchlo a s takou ľahkosťou, tak odovzdane, že pár rokov po páde režimu, ktorý zakazoval vlastný názor, v ktorom sa ľudia báli susedov, ktorý zatvoril hranice, ktorý má na svedomí množstvo duší, len pár rokov po jeho skončení naň spomíname s podivnou zvrátenou nostalgiou. Lebo byty zadarmo, lebo práca pre každého... Akoby sme trpeli Stockholmským syndrómom.

Je také ťažké vysvetľovať, aký klam to bol, aké to bolo nezdravé, beštiálne a neudržateľné.