Bardejovčan ŠTEFAN "PYŠTA" DŽAMBA (50) s charakteristickou šatkou na hlave, dlhými vlasmi a pohodovým úsmevom pripomína skôr odrasteného rockera ako jedného z posledných mohykánov kachliarskeho remesla na severovýchode Slovenska. Remeslu ho naučil otec a venuje sa mu už tridsať rokov. Prešiel socialistickým podnikom, fuškami aj živnosťou. Kachľovce však stavia vždy rovnako. Je to alchýmia, tvrdí, no ak by sa narodil ešte raz, robil by znova to isté.
Pochádzate z kachliarskej rodiny. Ako ste sa dostali k remeslu? Kedy ste prvýkrát zobrali do ruky kachľu?
„Keď som prišiel z vojny. Vyučil som sa strojárine, ale nikdy v živote ma to nebavilo. Už vtedy neexistovala pre kachliarov žiadna škola. A dnes sa to už vôbec nie je kde naučiť. Otec bol kachliar v Bardejove od svojich pätnástich rokov, celý život. Robil až do sedemdesiatky. Jeho starší brat sa učil ešte u súkromníka, otca zobral najprv ako brigádnika na nosenie vody a miešanie hliny. Časom sa naučil remeslu, spravil si skúšky a bol majster. Keď som sa vrátil z vojny, povedal mi, poď to skúsiť ku mne, tak som skúsil.“
Koľko trvalo zvládnuť remeslo?
„Otec tvrdil, že sa kachliarčine treba učiť celý život. Ja som začal pred tridsiatimi rokmi, v osemdesiatom piatom. Otec bol veľmi tvrdý majster. Zo začiatku to bolo ťažké. Ale ak by som sa ešte raz narodil, chcel by som zasa robiť s kachľami. Ste sám svojím pánom a je to krásna robota.“
Kde ste vtedy s otcom pracovali?
„Ešte za socializmu sme boli ako kachliari zamestnaní v niekdajšom Okresnom stavebnom podniku (OSP) v Bardejove. Samozrejme, že popri tom sa robilo aj dosť fušiek. Väčšinou sme po dedinách stavali kuchynské kachľové sporáky, kachľové pekárne na pečenie chleba, sem–tam nejaký kachľový kozub, ale hlavne klasické kachľové pece. Tie sa momentálne, chvalabohu, znova dostávajú do módy.“
Bolo kachliarskej práce dosť?
„Roboty bolo vtedy toľko, že sa kachle nestíhali dovážať. V OSP nás vtedy pracovalo dvanásť kachliarov a boli to výborní remeselníci. Bardejovčania Šulery, Niščak, Stach, Haluška. V poslednej dobe sa to zmenilo, po dedinách už robím iba sem–tam nejaké krbové vložky, viac sa teraz robia kachľovce v meste, väčšinou pre solventných zákazníkov. Na živnosť sme s otcom išli 1. júla 1989, ešte za komunistov. O pol roka sme predbehli dobu. A potom sme zistili, že u nás sa bez majetku, známostí a kontaktov súkromne podniká veľmi ťažko.“
Zmenilo sa niečo po revolúcii v roku 1989? Akí sú zákazníci dnes?
„Keď som robil v OSP, väčšinou sa o všetok materiál atď. postaral sám zákazník alebo podnik. Dnes si prevažne ľudia dávajú postaviť pec takzvane na kľúč. Všetko, vrátane výberu kachlí, im musím zabezpečiť sám. Druhý extrém sú potom takzvaní „kutili“. Postavia pec a potom zistia, že to urobili zle. A ide sa opravovať.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
