Patrí medzi najvýraznejších slovenských výtvarníkov. Akademický maliar a vysokoškolský učiteľ PETER KOCÁK (54) sa venuje grafike, maľbe a v poslednom čase najmä starému čínskemu krasopisu - kaligrafii. Na svojom konte má už vyše 80 samostatných výstav, z nich necelú tretinu v zahraničí. Stropkovský rodák je tiež člen Inštitútu čískej kaligrafie v Pekingu a Čínskej únie umelcov v Daqingu. S Petrom Kocákom sme sa zhovárali v jeho prešovskom ateliéri. Práve skompletizoval svoju habilitačnú prácu na docentúru vo Varšave. Obsahuje výber jeho grafických listov s analýzami od 2009 doposiaľ.
Dlhé roky učíte, máte doktorát. Prečo robíte docentúru na poľskej škole?
Na Slovensku sa nedá nikde robiť z umenia docentúra, ak neučíte na akadémii. Doteraz sme všetci spolužiaci robili na našej alma mater VŠVU, ale neučíme na akadémii, ale na pedagogických školách a už niekoľko rokov platí úzus, že sa tam nemôže robiť docentúra. Môj hlavný odbor je voľná grafika - knižná ilustrácia. Učím to na škole, aj keď nie na akadémii, preto som musel hľadať profesora a pracovisko, kde môžem habilitovať docentúru z grafiky.
Zlom vo vašej tvorbe nastal, keď ste začali robiť kaligrafiu. Je to tak?
Áno. Bolo to pred štyrmi rokmi, hoci ku kaligrafii som pričuchol už veľmi dávno, pred dvadsiatimi rokmi. Zaujala ma, keď som sa učil japončinu. Robil som ju len opticky, obkresľoval som tie znaky, ale úplne zle. Jednak tu nie sú také štetce. Aj keď som kúpil čínsky štetec, bol na maľovanie, nie na písanie a po druhé som nechápal podstatu znakov. Sú to obrázky, kde každá zložka, každý ťah má svoju zákonitosť.
Aká je tá podstata?
Keď som bol pred ôsmimi rokmi po prvý raz v Číne, kde som sa zbláznil do čínskeho umenia, tak som videl aj kaligrafov pri práci. Je to iné, ako si to pozerať na videu. Pred štyrmi rokmi som sa do toho zažral a po návrate som si povedal, že už viem, ako na to, mám štetce, skúsim to. Začal som to regulárne študovať. Sledoval som čínske weby, nie youtube, na ktorý tam nemajú priamy prístup. No sú podobné čínske stránky, ktoré sú tisíckrát väčšie a je tam toho oveľa viac. Tie som sledoval od rána do noci. Keď človek rok denne píše tie znaky, zistí základné pravidlá ich komponovania. Je to presne dané, nemôže to vyzerať hocijako, lebo je to potom nezmysel. Naučiť sa princípy trvá dosť dlho, potom už to ide, je len problém nacvičiť to. To sa dá, ale len s veľkou pokorou a stíšením myšlienok a duše. Napísať čínskym kaligrafickým štetcom len kolmú čiaru je nenormálne ťažké. Je to iné ako ceruzou, perom či našim tvrdým štetcom. To zvládne každý.
Hovoríte, že je to zložitý proces, pritom to vyzerá úplne jednoducho. Aspoň pre naše európske oči. Čo je na tom zložité a špecifické?
Znaky sú krásne v tom, že každý z nich je symbol a má svoju úžasnú genézu a príbeh. My vidíme len čiarky. Ak vidíme tri kopčeky, vieme, že je to hora, ale na ostatných znakoch a radikáloch nevie človek zistiť, čo tam je. Nie všetky piktogramy sú zobrazujúce, len menšia časť. Mnohé nezobrazujú nič. Tam človek musí vedieť, že to symbolizuje nejakú vec alebo pocit. Tých symbolov, teda základných znakov radikálov, je 214, čo sú základné slovíčka a z nich je poskladaných všetkých 60-tisíc znakov. Ako puzzle. Niektorý znak je zložený z desiatich, pritom má jednoslovný význam.
Foto k článku: Michal Frank
Niekde sa uvádza, že musia byť urobené jedným ťahom. Je to tak?
Nie. Jedným ťahom sa píše pri takzvanom - nesprávne nazývanom - trávovom štýle. Niečo ako naša kurzíva alebo rýchlopis. Je to veľmi ťažké, vedia to len umelci - pisári, bežný Číňan to neprečíta. A takých štýlov je viac.
Vy sa venujete ktorému?
Všetkým. Kaligraf musí poznať všetkých šesť základných štýlov.
Venovali ste sa maľbe a iným typom umenia, ale známy ste hlavne vďaka grafikám. Tie sú veľmi prácne a precízne. Kaligrafie zas vyzerajú jednoducho. Čo je pre vás prácnejšie? Spraviť takýto znak či grafiku?
Je to rovnaké, ale je to aj tým dané, že vždy som mal taký prístup k umeniu, akémukoľvek, že musím vidieť, že je to urobené dobre, dôsledne, nie ledabolo. V tom je podstata môjho náhľadu. V mojej práci na grafike, kresbe ide o superpresnosť, fantáziu a bezchybné vypracovanie. To je síce aj v znakoch, ale ihla či ceruza je tvrdá, robí čiaru ako vlas, je to fyzicky namáhavé, kým kaligrafia je presný opak. Štetec je mäkký, jeho hrot je tenší ako vlas. Čiže pri minimálnom prítlaku na papier, keď sa drží ruka vo vzduchu, je to dokonalý seizmograf nielen jej pohybu, ale duše. Všetko sa dá z toho čítať. Aj keď európsky človek to možno neprečíta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári