Prešovčan Jozef Varga má 84 rokov a aj napriek svojmu veku a zdravotným problémom nikdy neodmietne pomoc tým, ktorí ju potrebujú. Sprevádza svojich priateľov k lekárom, prípadne na miesta, kde sa už nemôžu dopraviť sami. Žije sám, spoločnosť mu najčastejšie robí sučka srnčieho ratlíka, ktorú volá Zuza. Rodina žije v zahraničí, ale je s nimi v pravidelnom kontakte.
PREŠOV. Nenápadný dôchodca s paličkou. Tak ho asi vníma okolie na ulici. V skutočnosti je to vždy otvorený a komunikatívny muž, ktorý pri požiadavke o pomoc hádam nikdy nepovedal nie.
„Mám priateľa a bývalého kolegu, ktorý pred piatimi rokmi oslepol. Navštevujem ho často a vždy keď potrebuje niekam ísť, odprevádzam ho. Spolieha sa na moje oči. Jeho manželka Jana mi zakaždým pripomenie, aká je za to vďačná. Sama sa musí spoliehať na barly“ povedal nám Jozef Varga.
Podobne je to aj s inými ľuďmi, ktorým poskytuje pomoc, keď o ňu požiadajú. Hovorí, že nedokáže povedať nie, aj keď má sám zdravotné ťažkosti.
Pred desiatimi rokmi prekonal infarkt a ani nohy ho už veľmi neposlúchajú. Spoločnosť mu robí vnučkin psík Šeila, ale on sučku volá Zuza.
Bol pri prestavbe veže aj Neptúna
Mnohí z jeho rovesníkov tu už nie sú a tak je rád, keď má v svojom okruhu s kým spomínať na roky, keď ešte aktívne pracoval v Spotrebnom družstve Jednota.
Pomáhal budovať sieť obchodov, reštaurácií, kaviarní aj motorestov. Bol pri tom, keď z Vodárenskej veže vznikla kaviareň aj obchod s potravinami.
„V Jednote som pracoval 40 rokov, istý čas ako vedúci oddelenia investičnej výstavby. Nič sa nerobilo bez poriadneho uváženia. Keď sme sa rozhodovali pre vináreň Neptún, prešli sme v meste mnoho pivničných priestorov, kým sme našli najvhodnejší. Nápad vznikol tak, že sme chceli prepojiť Hlavnú ulicu cez kedysi špinavý podchod na Slovenskú ulicu. Nápad sa ujal a Krámiky, známe aj ako Neptún boli pre Prešovčanov veľmi obľúbené a navštevované. Podchod sme zrenovovali a urobili tam ešte niekoľko malých obchodíkov s potravinami,“ zaspomínal si na roky rozvoja mesta.
Mimochodom, reč je o roku 1955 a vo vinárni bola obsluha oblečená v šarišských krojoch, podávali sa vyberané vína, hrala tam živá hudba a záujemcovia si museli objednať stôl aj niekoľko dní vopred, lebo tam bolo stále plno. V súčasnosti je vo vinárni Disko klub a o zašlej sláve vinárne mladí ľudia vedia už len z rozprávania rodičov.
S istou nostalgiou spomínal aj na hotel Sigord, kde sa konalo množstvo masových akcií od svadieb, osláv až po školenia. Teraz je už z hotela len skelet a platí to aj o iných zariadeniach, ktoré Jednota dala postaviť.
Zub času poškodil aj viaceré rekreačné zariadenia na Domaši, ako napríklad hotel Kelča a stravovacie prevádzky na Dobrej a v Holčíkovciach.
Spotrebné družstvá by sa vraj aj teraz uživili
Jozef Varga hovorí, že súdržnosť a vzájomná úcta, akú si ľudia niekedy prejavovali sa akosi stráca. Predavači podľa neho nemajú dostatok vedomostí o tovare, aby vedeli zákazníkovi poradiť a pomôcť mu vybrať si to, čo potrebuje.
„Keď sa dnes obzerám po obchodoch, aké množstvá tovaru sú v nich a koľko je zo zahraničia, zakaždým mi napadne, že systém fungovania spotrebných družstiev by sa aj dnes uplatnil. Aspoň by bolo na pultoch viac slovenských potravín a nekupovali by sme mrkvu z Talianska,“ myslí si Jozef Varga.
Družstvá totiž fungovali tak, že vykupovali od hospodárov prebytky zeleniny, ovocia, hydiny, oviec aj kozliat, dokonca i medu. Časť spracovali a predali v obchodoch, časť predali v sieti svojich reštauračných zariadení. Obchody zarobili, pestovatelia a roľníci tiež a na konci reťazca bol spokojný zákazník, lebo nemal také možnosti výberu, ako sú teraz.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
