Víťazka cyklistického Gira Lenka Ilavská: Zídeš z očí, zídeš z mysle

Lenka Ilavská - Litvinová v časoch cyklistickej kariéry.
Lenka Ilavská - Litvinová v časoch cyklistickej kariéry. (Autor: archív LI)
Sportnet|12. okt 2015 o 00:00

Slovensko má aj ženskú cyklistickú osobnosť, historicky najúspešnejšiu pretekárku.

Úspechy Petra Sagana rozvírili cyklistickú hladinu pod Tatrami a tak trochu vyniesli na povrch aj pre mnohých nepoznané, či už zabudnuté skutočnosti. Napríklad, že LENKA ILAVSKÁ (43), dnes už Litvinová, bývalá členka Lokomotívy Swam Prešov, zverenka trénera Ľudovíta Pavelu, to dotiahla na OH 1996 v Atlante. V roku 1993 vyhrala slávne Giro ď Italia, štyrikrát štartovala na Tour de France, zvíťazila na pretekoch Svetového pohára v Španielsku, Rakúsku, Portugalsku, Francúzsku. Doma dvakrát bola prvá v silnej medzinárodnej konkurencii na Veľkej cene Prešova a Pravdy, raz skončila druhá a raz tretia. Rodáčka z Liptovského Mikuláša prežila detstvo vo Važci a v Poprade. Na súťažnú cyklistiku, ktorej sa napokon venovala dvanásť rokov, sa dala počas vysokoškolských štúdií v Prešove. Istý čas pôsobila vo Francúzsku, kde presedlala na duatlon. Na MS v Rakúsku v tomto športe získala bronzovú medailu. Dnes žije s manželom Fridrichom sa šesťročným synčekom Matúšom vo Svite a učí na strednej škole v Poprade. Mimochodom, oproti paneláku, kde vyrastala a kde s chlapcami hrávala futbal, hokej a kde si vlastne aj prvý raz vysadla do sedla bicykla.

Zaspomínate si zavše na tieto časy ?

„Akoby nie. Na to i na fakt, ako sa v dedinského dievčatka stalo mestské dievča. Prvý rok po narodení som prežila vo Važci, potom sa rodičia presťahovali za prácou do Popradu. Strednú školu som vychodila v Liptovskom Hrádku, vysokú skončila v Prešove. Do Važca som sa ale vracala neskôr, to keď rodičia postavili dom vo Važci a ja som chodila k mame na jej úžasné koláče, pookriať a zavše i trochu poplakať. Práve vďaka rodičom som odmala inklinovala k športu. Chodili sme spolu lyžovať, korčuľovať, otec ma brával na futbalové i hokejové zápasy. Také tie chlapčenské vylomeninky som mala radšej ako bábiky.“

Nakoniec ste sa nestali hokejistkou ani futbalistkou, ale najúspešnejšou cyklistkou v histórii Slovenska...

„Všetko sa to začalo pred popradskou bytovkou. Jedno leto mi otec kúpil môj prvý bicykel, bordový Pionier. Samozrejme, prvé pokusy boli aj o pádoch, odreninách, modrinách. Keď som sa už naučila celkom dobre jazdiť, žobronila som, aby mi rodičia zobrali sebou aj bicykel, keď sme často chodili vtedy ešte do domu starých rodičov vo Važci. Tam som sa toho nakrútila ozaj dosť. Nik ma k tomu nenútil, všetko to šlo spontánne zo mňa. Počas víkendov či prázdnin som tam najazdila kopu kilometrov. Sama, bez toho aby ma niekto usmerňoval, či nejako radil, som si dávky dávala sama podľa seba. Netajím, bavilo ma to i takto, ako cyklistický samorast. Neskôr brat prerobil bicykel značky Eska, už s tou hornou rúrou, na vylepšený Favorit. Nie originál, lebo ten bol vtedy tiež podpultovým tovarom, ale už sa naň aspoň podobal. Na takom som sa vybrala už aj na dlhšie trasy. Napríklad z Važca do Východnej, na Tatranskú Štrbu. Pri jednom z takýchto okruhov som mala aj prvú nehodu na bicykli. Motorka mi nedala prednosť, nasledoval pád, prišli policajti, sanitka, prevoz do nemocnice v Liptovskom Mikuláši a návrat so zašitou hlavou. Stalo sa to na meniny mojej mamky Márie. Tá keď ma uvidela, ako ma sprevádzajú domov policajti, zmeravela. Aj chcela čosi vyhŕknuť, no policajt ju predbehol a poprosil. „Pani, len na ňu nekričte, ona za nič nemôže.“ Málo platné, napokon bol aj krik, menší výprask za to, kam som sa to vybrala a doma nikomu nič nepovedala.“

Vaše cyklistické začiatky boli rýdzo amatérske. Kedy ste začali uvažovať, že by ste to mohli skúsiť aj súťažne?

„Na Strednej elektrotechnickej škole v Liptovskom Hrádku sme mali skvelého učiteľa telesnej výchovy. Ten nás niektoré tak pobláznil, že sme začali s veľkou vervou trénovať na preteky brannej všestrannosti stredných škôl. Okrem mňa bola v družstve našej školy aj neskoršia olympionička, biatlonistka Soňa Mihoková. Napokon sme postúpili vtedy do celoštátneho finále v Prahe. Po skončení strednej školy som mala dilemu, kam ísť ďalej študovať. Voľba padla na šport. Tak som sa začala pripravovať na prijímacie skúšky, aprobácia slovenský jazyk – telesná výchova, na univerzitu v Prešove. Za sebou som nemala dovtedy nijakú športovú minulosť na klubovej úrovni. Talentových skúšok som sa trochu obávala, preto som pilne trénovala. Napríklad aj gymnastiku. Nakoniec som ich spravila a tu začal vlastne môj ďalší životný príbeh. V ročníku som mnou bol aj Števo Babič, odchovanec Glajzovej cyklistickej školy v Poprade. Náhodným dialógom z Prešova cestou domov sme dospeli k otázke, čo vlastne popri štúdiu robím, akému športu sa venujem. Ja vravím, že sem tam sa vozím na bicykli. A on nato, tak sa prihlás trénerovi Ľudovi Pavelovi do cyklo klubu Lokomotíva Swam Prešov. Netrvalo dlho a zašla som za ním od fakulty do neďaleko vzdialeného prešovského cyklistického areálu.“

V čase cyklistickej slávy si neraz na významných svetových podujatiach obliekala žltý dres líderky pretekov.

Je pravdou, že vás spočiatku Ľudovít Pavela, tréner Lokomotívy Swam Prešov i reprezentácie nie a nie vziať trénovať?

„Tuším po mesiaci, čo som nastúpila na štúdium, som zašla za trénerom Pavelom. Keď som na velodróm za ním prišla, zarazilo ma, koľko cyklistov, jednotne oblečených tam bolo, koľko mojím pohľadom fantastických bicyklov mali. Ani nie tak pretekanie, o tom som veru nesnívala, ako skôr mať taký stroj, aké sedlali cyklisti Lokomotívy, po niečom takom som veru túžila. Tak si vravím, hlásim sa do klubu, kde i mne takýto originálny bicykel dajú. Pretekári odišli, ja som ostala s trénerom. Ľ. Pavela si ma obzrel, štíhla som vtedy veru nebola, to priznávam, a iba stroho povedal: Vieš čo, teraz nemám čas, príď zajtra. Tak som prišla znovu a vraví, to som ja, čo chcem u vás trénovať a ktorú ste včera poslali domov. Ahá, to si ty. No dobre, teraz musím na tréning, príď zajtra. Na ďalší pokus mi dal kartičku, ktorú som mala vypísať na registráciu a príď zajtra. Keď som ju vypísanú doniesla, zareagoval. No dobre, ale nemáš k nej fotku. Príď aj s ňou zajtra. Takto ma naťahoval týždeň. Po víkende som sa v pondelok vrátila aj s fotkou. A pán Pavela na mňa, vraj kde mám nejaké oblečenie na trénovanie. Bol utorok, ja som prišla športovo odetá a takto nejako sa začala moja kariéra v prešovskom cyklistickom klube pod dohľadom Ľudovíta Pavelu. Neskôr sa mi priznal, že takto ma vlastne skúšal, čo vydržím, či to vlastne myslím vážne. V Lokomotíve bolo veľa chlapcov, z dievčat Iveta Šitárová, Alena Barillová, Marcela Polohová. Po zoznamovacích tréningoch som po novom roku 1990 začala trénovať už naplno.“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Víťazka cyklistického Gira Lenka Ilavská: Zídeš z očí, zídeš z mysle