Erika Grondzíková má ešte len 32 rokov, ale život sa s ňou nemaznal. Detstvo prežila v detskom domove s viacerými chorobami a keď sa už zdalo, že si bude môcť život zariadiť podľa svojich plánov, nečakane ju zastihla ďalšia rana. Ochrnula po meningitíde a skončila na vozíku. Napriek tomu šíri okolo seba optimizmus, ktorý by jej mohli závidieť viacerí zdraví ľudia, vidiaci problém aj tam, kde nie je.
PREŠOV. Momentálne žije v Domove sociálnych služieb na Volgogradskej ulici v Prešove, keďže nemá domov.
Čaká na operáciu bedrového kĺbu a je presvedčená, že sa jej život potom zmení k lepšiemu. S operáciami má svoje skúsenosti a lekárom bezvýhradne verí.
„Som síce rodáčka z Košíc, ale Prešov už považujem za svoj domov. Prežila som tu zopár rokov, našla som si tu priateľov a chcela by som tu aj ostať,“ hovorí o sebe Erika.
Tri desiatky rokov pre ňu vôbec neboli ľahké. Biologického otca nepoznala a otčim ju týral. Keď bola prváčka, ocitla sa v detskom domove v Spišských Vlachoch.
Síce nechápala, prečo, čím sa previnila, že ju matka nechce, ale nič iné jej neostávalo, len sa s tým vyrovnať.
V 13 rokoch jej lekári zistili nezhubný nádor na mieche. Operovali ju v Košiciach a všetko dopadlo dobre.
Sny o samostatnosti prekazila choroba
Vyučila sa v učilišti za krajčírku a snívala o tom, ako si zariadi život. To však ešte netušila, akým problémom bude musieť čeliť.
Z domova musela odísť, rovnako ako ostatní chovanci. Rodina jej síce navrhla, aby sa k nim vrátila, ale už po niekoľkých dňoch bolo jasné, že takto žiť nechce. Jeden deň prežila na ulici a potom si našla útočisko v košickom Azylovom dome.
„Veľmi mi pomohol zakladateľ organizácie Úsmev ako dar Jozef Mikloško a ja som mu dodnes vďačná,“ spomína na prvé kroky k samostatnosti Erika. Ďalších päť rokov života prežila v Prešove, v Azylovom dome Pod Táborom.
„Už sa zdalo, že sa to zlepší, pracovala som, ale pred dvoma rokmi som náhle ochorela. Mala som vysoké teploty a antibiotiká nezaberali. Bola som na tom zle, skončila som na jiske a medzitým zistili, že mám zápal mozgových blán aj zápal miechy. V nemocnici som bola niekoľko mesiacov,“ spomína na ďalšiu životnú ranu Erika Grondzíková.
Nechce, aby jej pomáhali viac, ako je nevyhnutné
Od tých čias sa nepostaví na nohy, len nimi trochu hýbe, ale bez pomoci a vozíka sa nemôže pohybovať.
„Keď som sa to dozvedela, bola som zúfalá, nevedela som si predstaviť, čo budem robiť, kto mi pomôže,“ dodala. Našťastie ju prichýlili v domove na Volgogradskej ulici a ako hovoria je opatrovateľky, veľmi sa snaží byť podľa možností samostatná.
„Nedovolí nám, aby sme jej so všetkým pomáhali, stále kričí, že to zvládne sama,“ hovorí úseková sestra zo zariadenia Mária Kočanová.
„Je to také šidlo, nepoddáva sa chorobe a každý obdivuje jej výšivky,“ dodáva vedúca sociálno-terapeutického úseku Štefánia Molitorisová.
Erika nestráca nádej, ani životný elán. Voľné chvíle venuje vyšívaniu a ako sama priznáva, pri tej práci rada sníva a vypije veľa kávy.
Verí, že jej sny sa raz splnia. Nie sú výnimočné. Chce len v pokoji a bez bolesti prežiť každý ďalší deň. Relaxovať vie aj pri hraní stolného tenisu a vraj je zo dňa na deň šikovnejšia.
Verí, že operácia bedrového kĺbu ju zase posunie o krok dopredu a bude zase samostatnejšia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
