Jej hlas už roky znie z rozhlasového éteru, je ozdobou folklórnych podujatí, spieva i pred oltármi v kostoloch. A to i napriek tomu, že jej ju prv nemal kto upraviť. Vyčítali jej, že do hlasu dáva málo srdca. Teraz s tým hlasom nezameniteľnej farby prešla krížom-krážom po celom svete. Vyštudovaná učiteľka ho pokladá za dar od Boha. Už 30 rokov je na folklórnej scéne, z rovnakého počtu hudobných nosičov znie i jej hlas. Veľkým snom pre ňu bolo okrem spevu i žiť v Prešove. Tri desiatky rokov tu už má svoj domov. Sympatická, mlado vyzerajúca, energická, a predsa pokorná žena s veľkým srdcom, ktorá rada dáva priestor i mladým talentom. Speváčka ľudových a duchovných piesní HANKA SERVICKÁ (53).
Pani Hanka, v týchto dňoch sa uskutočnil v Prešove koncert pri príležitosti 30 rokov, odkedy ste Servická a zároveň Prešovčanka. Ako si dievča z Gerlachova v okrese Bardejov spomína na svoje začiatky v metropole Šariša?
Do Prešova som prišla študovať na strednú pedagogickú školu. Nikdy nezabudnem na to, ako som na talentových skúškach bola s mojím tatkom a povedala mu: Keby som tu len tak mohla bývať! Mne sa vtedy Prešov tak nesmierne zapáčil, že moje srdce sa preň v tú chvíľu úplne otvorilo a mala som nesmiernu túžba tu zakotviť. Čas plynul, ukončila som strednú pedagogickú školu, išla som učiť a v 4. ročníku na SPŠ som si urobila konkurz do Poddukelského umeleckého ľudového súboru. Spev bol pre mňa čosi výnimočné, bola to taká moja láska. Jednoducho, mala som nesmiernu túžbu stať sa profesionálnou speváčkou.
Dopadol konkurz podľa vašich predstáv?
Konkurz som perfektne absolvovala a sľúbili mi, že po maturite môžem do PUĽS-u nastúpiť, lenže potom prišlo veľké sklamanie, keď som po maturite dostala oznámenie, že pre nedostatok miesta ma nemôžu zobrať. Ale doma som vtedy mamke povedala: Však oni za mnou ešte sami prídu. Bolo pre mňa však ťažké to v srdci prijať.
V PUĽS-e ste však nakoniec i tak spievali. Takže za vami predsa len prišli?
Čas letel, ja som sa stala pani učiteľkou v materskej škôlke, učila som v škole u nás v Gerlachove, potom v Rokytove. V tom čase bol 10. ročník Makovickej struny, na ktorej som sa po prvýkrát zúčastnila. Vyhrala som, poslali ma do rodného Bardejova, pretože keď som bola v Prešove, tam som nemala šancu, chodili iní. Do Bardejova som vtedy prišla posledná, lebo som prv musela vyprevadiť zo škôlky detičky. Celý orchester na mňa čakal. Spomínam si ako dnes, že som spievala pieseň od Marky Mačoškovej – Tak jes mňa mamočko. Po vystúpení zostali v nemom úžase a po skúške ma brali hneď do prenosového voza. Pán Leoš Komárek, na to nikdy nezabudnem, ako hlavný šéf celého podujatia a veľký režisér z Bratislavy ma pozval na prvú nahrávku hneď do Bratislavy, takže som šla hneď z Makovickej struny do Bratislavy. Po nahrávke začal so mnou ÚĽUV (Ústredie umeleckej ľudovej výroby) spolupracovať, pozývali ma na koncerty. V tom čase som učila a začala som spievať vo vokálnej kapele po dedinách, veľmi ma to bavilo.
Takže predtým, ako ste „zakotvili“ v Prešove a PUĽS-e, ešte vás spoznali v Bratislave.
Spomínam si, ako sa v roku 1984 konalo 50. výročie založenia ukrajinského rozhlasu a na tento veľký koncert bol pozvaný ÚĽUV z Bratislavy. A oni ma pozvali vystupovať ako sólistku. Koncert bol 30. novembra 1984, ja tam spievam s ÚĽUV-om a po mojom vystúpení prichádza za mnou riaditeľ ukrajinského divadla Jaroslav Sisák a ma pozýva, či by som sa nechcela stať sólistkou PUĽS-u. Pozrela som sa naňho, usmiala sa a vravím mu: Ale ja som konkurz spravila, chcela som, ale vy ste ma neprijali. Takže sa naplnili slová, ktoré mi vtedy ktosi do srdiečka dal. On mi na to odpovedal: Nastúpte do PUĽS-u a ešte vám aj muža nájdeme, aj byt vám dáme.
Piesňou, ktorá sa už bude navždy spájať s vaším menom, je úžasný hit, ktorý nechýba asi na žiadnej zábave či oslave, Krjačok ľaliovyj. Ako ste ho to zasadili, že vyrástol do takých rozmerov?
Krjačok ľaliovyj je jedna krásna ľúbezná spievanka. Keď som bola učiteľka materskej školy v Snakove, prišli za mnou z rozhlasu, že je taká súťaž, kde hľadali talenty. Naspievala som Krjačok, učiteľka Slivková mi zahrala na harmonike, pieseň zaznela v rádiu. Ja som tak oduševnene čakala a zrazu veľká porotkyňa a môj veľký idol Marka Mačošková ohodnotila môj spev slovami: Speváčka zaspievala pieseň pekne, ale dala do spevu málo srdca. Mňa to vtedy strašne zabolelo a zranilo, ostala som ako podstrelené vtáča, lebo Marka bola pre mňa výnimočná.
Ako ste presvedčili, že do vášho spevu vkladáte celé srdce?
Čo Boh robí, dobre robí. Prišla som do PUĽS-u a stala sa jej kolegyňou. Pieseň som si niesla so sebou v srdci a túžila som, aby mi ju upravili, ale nik nemal ochotu. Až jedného dňa prišiel do PUĽS-u Juraj Cimbora, ktorý bol kedysi umelecký vedúci, a ja som za ním vybehla na dvor so slovami: Pán Cimbora, ja mám krásnu pieseň a mala by som k vám prosbu, či by ste mi ju nevedeli upraviť. On mi dal číslo, ešte v ten večer som mu zatelefonovala. Dohodli sme sa, vypočul si ma, zhodnotil, že mi ju upraví, ale chce, aby ju nahral PUĽS. Oni však nechceli. V tom čase som už nosila pod srdcom Natálku. A zrazu mi, v 7. mesiaci tehotenstva, pán Cimbora zavolal, že to PUĽS predsa len nahrá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
