Príjemný spomienkový večer sa konal v Krásnej Lúke (okr. Sabinov). Rodina, blízki, priatelia, rodáci tu spomínali na svojho nebohého rodáka Milana Kandráča, ktorého meno naďalej žije vo folklóre vďaka jeho synovi Ondrejovi.
KRÁSNA LÚKA. Priestor „starej školy“ v obci sa v piatok večer naplnil spevom i nostalgiou. Plná miestnosť svedčila o tom, že hovoriť sa bude o nepochybne významnom človeku pre túto obec i región. Milan Kandráč by sa v tomto roku bol dožil 65 rokov.
Pri tejto príležitosti si počas večera prostredníctvom spomienok, piesní i fotorgrafií spomínali na jeho krátky, ale o to plodnejší život.
Kandráčovci boli svojho času známi ako folklórna rodina, spoločne cestovali po celom Slovensku, manželia Monika a Milan si ľudovú pieseň zamilovali natoľko, že jej zasvätili celý svoj život. Učili jej i svojich dvoch synov Ondreja a Milana.
Monika Kandráčová zaspievala na počesť svojho muža Milana spolu so synom Ondrejom.
Lazorík vzorom i „dohadzovačom“
V spomínaní na Milana Kandráča treba uviesť, že bol oddaným žiakom i priateľom Jána Lazoríka. Zdieľali nielen lásku ku kultúre, ale i k folklóru a prírode.
Jeho manželka Monika si s láskou a slzami v očiach zaspomínala na ich začiatky. Keď sa jej fotografia ako speváčky dostala do časopisu, Lazorík Milana hneď zobral do Ďačova, vraj vie, kto je tá pekná deva, čo ešte i pekne spieva.
Prišli i s časopisom a kým ona došla z kostola, pojedli im doma všetky „naľešniky“. Milan ju hneď „zverboval“ do svojho folklórneho súboru. On bol učiteľom, veľa jej ako maturantke pomáhal.
Padli si do oka i do nôty, vzali sa. Monika hodnotí, že mali veľmi pekné manželstvo, ale rozdelila ich Milanova ťažká choroba. Tohto roku by oslávili 40. výročie sobáša.
Na spomienku prišla plná miestnosť ľudí.
Vedel vyplašiť i hasičov
Ondrej si s husľami v rukách zaspieval otcove obľúbené piesne spolu s miestnym mužským speváckym zborom.
V spomienkach sa vrátil do čias, keď ako malý chlapec šiel s otcom na trabante z ľudovej školy umenia, kde ho podľa vôle prihlásil na klavír. Pri návšteve Krivianok však bolo zle-nedobre.
„Vtedy si prvýkrát pamätám na uja Lazoríka v takom amoku - v žiadnom prípade nebude hrať na klavíri, bude hrať na husliach! Už si videl, žeby niekedy klavír muzikant ťahal z jednej dediny do druhej zo svadby? Otočili sme s plačom nazad, prepísali ma na husle,“ zaspomínal si Ondrej na svoje začiatky, keď bol so sláčikom i bitý.
Rodičom vďačí i za svoju lásku k východu, keďže po východnom Slovensku prešli krížom-krážom. „Keby bola národnosť východniar, napísal by som si ju ako prvý,“ vyznal sa Kandráč mladší.
Otca vnímal ako akčného človeka. Vraj pri jednom vystúpení v Považskej Bystrici zburcoval všetkých hasičov po tom, čo pri scénke z bačovstva na pódium vypustil dve živé ovečky a rozložil oheň. Ale prvé miesto vraj vyhral i tak.
Syn Ondrej kráča v šľapajach svojho otca v šírení ľudovej kultúry.
Metlou na riaditeľa
Na úsmevné zážitky si spomínali i jeho priatelia. Ján Štieber si ho pamätá ako vedúceho pioniera, ktorého veľa zlostili.
Pri návšteve vo Východnej ich zas odfotili, ale Milan si uvedomil, žeby musel za dobierku zaplatiť, tak nadiktoval zlú adresu. Dal však lipiansku poštu, kde zásielku otvorili a doručili. Zaplatil vtedy 264 korún, čo bol veľký peniaz.
Vendo Smetana spomínal na časy, keď spolu pásli kravky, obdivovali v časoch elektrifikácie prvé žiarovky, či ako pri naháňačke v škole a robení poriadku Milan omylom dal metlou po hlave riaditeľovi.
Vtedy ho vraj dva dni hľadali, keď sa od strachu skryl v stodole do sena. Veľký sen bol preňho harmonika. Tú nakoniec vymenil za bicykel s jedným Cigánom. Sám sa na nej i naučil hrať.
Štefan Kandráč porozprával, ako chodili hrať po svadbách a Milan sa za tri mesiace naučil hrať na trúbke.
Rodák, na ktorého sú hrdí
Na Milana Kandráča sa spomínalo za sprievodu Ondrejových huslí a akordeónu Patrika Baču. Zaspievali si, ochutnali z koláčov i z dobrej medovinky.
„Milan sa veľmi trápil, keď zomieral, že po ňom nič neostalo. Vravela som mu – Milan, za života človeku pomník nikdy nestavajú. Teraz by sa však veľmi tešil,“ ďakovala v závere za túto milú udalosť a hojnú účasť.
Článok v novinách z roku 1986
Profil
Kto bol Milan Kandráč
Milan Kandráč sa narodil 26. 6. 1950, zomrel 24. 3. 2008 vo veku 57 rokov. Študoval na Vysokej škole pedagogickej Prešovskej univerzity v Prešove, oženil sa s Monikou, mal dvoch synov, Ondreja a Milana.
Jeho prvým pôsobiskom a celoživotnou láskou boli Bajerovce, kde sa zapájal do života Rusínov. Tu sa aktívne zapájal do života miestneho rusínskeho súboru, s ktorým získali aj európske ocenenie na celonárodnej súťaži.
Ako riaditeľ pôsobil v Oľšove a v Toryse, nakoniec učil i v Šarišských Dravciach.
Veril v Božiu prozreteľnosť, miloval prírodu, mal rád Františka z Assisi a jeho myšlienky o prírode, ktoré citoval na hodinách. Veľkým zážitkom pre neho bolo, keď v roku 1995 spieval sv. Jánovi Pavlovi v Prešove.
Bol tiež včelár, veril, že na každú chorobu je v prírode liek. Staral sa o zeleň, kvetinové záhony, spolu s chlapcami z Krásnej Lúky vysadil borovicový vetrolom nad obcou.
Veľkým učiteľom a priateľom mu bol Ján Lazorík. Milan bol autorom mnohých vedeckých etnografických článkov. Zúčastnil sa mnohých podujatí, tiež účinkoval v televízii i rozhlase.
Monika a Milan z čias mladosti.
Milanovi najbližší - rodina i priatelia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
