Sedím na lávke a nohy mi obmýva voda horného toku Ondavy. Vôkol ma púta nádhera podlesia lemujúceho ľavý breh riečky, alebo skôr ešte len potoka. Vychutnávam si takto čaro podduklianskej scenérie. Chvíľa stvorená na rozdumávanie. Možnosť počúvať spev vtáčikov a pri jeho ľúbivej melódii si vybaviť obraz človeka, ktorého som spoznal približne pred mesiacom. Hornošarišský umelec Ján Reviľák.
BARDEJOV. V domove dôchodcov sa stal mojím najbližším susedom. Zaujal ma. Obratne chodí, hoci na pravej nohe od kolena nadol musí používať protézu, ruky má chorobne roztrasené, no je nadovšetko interesantné vžívať sa do jeho slov o ľudovom rezbárstve a maliarstve.
Oslavy v novembri
V novembri dovŕši Ján Reviľák 63 rokov, čiže žiaden mladík, ani starec. Životu sa snažil dávať a o nič ho neoberať.
Keď si koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia založil rodinu, s ktorou potom nejaký čas žil v bardejovskom dvojizbovom byte, bolo mu akosi priúzko.
Rodák z Becherova bol zvyknutý na voľnosť, akú poskytuje dedinský dom so všetkým, čo k nemu patrí.
Chýbajúce našiel u krstného otca v Bardejove. U dôchodcu, v širokom okolí známeho kožušníka, videl rôzne drevené sošky, figúrky či podstavce pod jelenie parohy. Inšpirácia bola na svete, stačilo sa jej ujať. A stalo sa.
„Krstný začínal ako penzista, prečo by som ja, ešte mladý človek, nemohol aspoň trochu vniknúť do tajov rezbárčiny? Dal som si kladnú odpoveď a chopil sa dovtedy pre mňa nepoznaného. Mal som v krstnom otcovi dobrého učiteľa a pod jeho dozorom som vytvoril svoju prvotinu - srnčiu hlavu z lipy. Mohutná huba obrastajúca strom mi poslúžila na vytvorenie horskej krajinky plnej skál, vodopádov, nechýbali na spestrenie ani kamzíky. Škoda, že čas moju prácu nahlodal a huba prirodzenou cestou spráchnivela.“
Postav dom, zasaď...
Potom nasledovala Reviľákova viacročná tvorčia prestávka, ktorú si vyžiadalo budovanie rodinného domu v Bardejovskej Novej Vsi.
Vraví sa však, že stará láska nehrdzavie. Prácu si obľúbil. Keď postavil glajchu, dokončil stavebné práce a pred tridsiatimi rokmi sa nasťahoval do nového domova, zároveň vymenil zamestnanie. Z vedúceho skladníka stavebnín sa stal pracovníkom múzea v blízkych Bardejovských Kúpeľoch.
U nového zamestnávateľa spoznal Martina Mešu, ktorý svoje rôzne práce poskytoval ÚĽUV-u a tiež riaditeľa múzea Mikuláša Lovackého. Ten priam rukami profesionála maľoval krajinky a venoval sa rezbárstvu.
„Pohľadmi na práce mojich skúsenejších kolegov sa mi žiadalo pokračovať v započatej práci. Neodradil ma ani fakt, že mi diagnostikovali cukrovku a potreboval som injekcie inzulínu. To bol akoby začiatok mojej životnej apokalypsy i znovuzrodenia záujmu o ľudové umenie. Trochu som obetoval svoj čas maľovaniu, zvíťazilo predovšetkým rezbárstvo. Dielka mi napĺňali domácu zbierku, nuž som niektoré pri rôznych príležitostiach daroval, iné mi zostali a zopár drevených makiet vystavili v národopisnej časti Hornošarišského múzea. Predávať z nich nejaké kusy mi ani nenapadlo. Robil som všetko pre vlastné potešenie a vždy ma dojalo, ak sa výsledky mojej práce páčili iným.“
Janko chce byť aktívny aj napriek prekážkam, ktoré pred neho postavil osud. Sám priznal, že tvorivou robotou testuje postup ochorení, hlavne Parkinsona, ale, žiaľ, k spokojnosti mu napredovanie ochorenia nepridáva.
Ešteže v jednom z ďalších klientov zariadenia pre seniorov našiel rúčeho pomocníka, ktorý za neho pracuje s elektrickou pílkou alebo hobľovačkou.
Pred štyrmi rokmi mu odrezali už spomínanú časť pravej nohy, rana stále „ vystrája“ a ani s ľavou to nie je v poriadku.
Choroba obmedzuje v umeleckej práci
Parkinsonova choroba nedovoľuje Jánovi Reviľákovi maľovať, veď problémom je mu aj pokojne sa najesť. V počiatkoch jej prejavovania ukončil ešte makety domčekov zo skanzenu v Bardejovských Kúpeľoch.
Robí, čo môže a na práce s drevom si ešte trúfa. Všimol som si, ako v provizórnom ateliéri oduševnene narába kladivom i dlátom, aby súsošie starenky a starca vyzeralo čo najlepšie.
V nie tak dávnom období vytvoril aj viacero plastík. Len čo prišiel do zariadenia pre seniorov v Nižnej Polianke, ktorá sa rozprestiera na polceste medzi Bardejovom a Svidníkom, začalo si ho všímať aj duchovenstvo.
Do kaplnky v domove dôchodcov zhotovuje krížiky, podieľa sa so známym na obnove niektorých častí ikonostasu, za čo ich na konci snaženia určite čakajú pochvaly od pravoslávneho popa Petra Savčáka i gréckokatolíckeho kňaza Rastislava Lišivku.
„Prehrávam, ale neprehrám“
Nad svojím pobytom v starobinci Jano Reviľák krúti hlavou: „Postavil som dom vlastnými rukami za pomoci niekoľkých ľudí. Zariadil som ho podľa potrieb rodiny, vychoval som s manželkou štyri deti a zrazu pre nezhody v domácnosti som musel odísť do starobinca. Nemôžem sa zbaviť myšlienky, že keď som bol zdravý, bolo všetko dobré, doma vládol pokoj. Ochorel som a zrazu som nepotrebný pre mojich najbližších. Napĺňa ma to smútkom, ale život nemienim vzdať. Pasujem sa so zlom, čo mi sily stačia a verím, že nič a nik ma ľahko nepoloží na lopatky.“
Prežil som krásne chvíle v čare prírody s umelcom s neľahkým osudom. V ušiach mi znie jeho vyznanie: „Prehrávam, ale neprehrám!“
Zborovský hrad. Jedno z diel na plátne.
Rezbárska prvotina. Hlava srnca a návrat do minulosti. Volmi ťahaný voz.
Črpák na žinčicu. Je z bukového dreva
Ján Nepomucký. Vyrobil ho z lipového dreva.
Betlehemská rodina pri narodení Ježiška. Vnútri funguje aj osvetlenie.
Kračúnovský dom so sypancom. Preniesli ho do skanzenu Hornošarišského múzea v kúpeľoch.
Svätý Jozef s Ježišom v náručí, výška plastiky z dubového dreva 75 cm. Panna Mária a jej syn Ježiš Kristus z lipového dreva, výška plastiky 57 cm. Kostolík z roku 1726 prenesený zo Zboja do skanzenu Hornošarišského múzea.
Fotky: Tibor Majorský
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
