Získala si priaznivcov nielen doma, ale aj na medzinárodnom fóre, keď vystavovala v Taliansku, Luxemburgu, Poľsku, Belgicku, Maďarsku, Dánsku a v iných krajinách. Od vstupu na výtvarnú scénu, čo bolo pred 33 rokmi, sa v jej repertoári vystriedali nielen rôzne výtvarné techniky, ale aj témy. V každej z oblastí dosiahla pozoruhodnú úroveň a dokázala, že je umelkyňa s vysokou mierou invencie a profesionality. Roky pôsobila ako výtvarný pedagóg na Prešovskej univerzite, ale už dva roky tvorí na voľnej nohe. Vari najvýznamnejší a najdlhodobejší projekt, ktorý stále pokračuje, je jej koncept veľkorozmerných diel Prach si a v prach sa obrátiš.

– V projekte sa zaoberáte myšlienkou vzniku a zániku života. Ako a kedy vznikol tento nápad?

„Vedome som na tej téme pracovala od roku 2010, ale podvedome aj skôr, preto som na prvých výstavách použila aj objekty a kresby zo skoršieho obdobia. Neviem, ako sa zrodil ten nápad. Intuitívne, možno po prežitých udalostiach v živote, keď som cítila strach, bezmocnosť, hnev, ale aj nádej na vykúpenie a oslobodenie. Celé to išlo akoby mimo mňa, ale posunulo ma to v tvorbe výrazne dopredu. Prvá výstava, premiérová, bola vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, opakovaná v Dolnom Kubíne a potom vo Veľkom Šariši. V každom priestore mala inštalácia iný charakter. Momentálne si dávam prestávku, lebo tvorba nadrozmerných figúr z epoxidu je po všetkých stránkach náročná, predovšetkým ale finančne. Vnútorne však cítim, že by som už mala pokračovať. Zatiaľ pokračujem kresbami. Epoxid ako vyjadrovací prostriedok pri vytváraní objektov som si zvolila preto, lebo je to materiál, ktorý jemne prepúšťa svetlo, čím je zdôraznená základná myšlienka projektu: vznik - zánik, svetlo - tma, pominuteľnosť - večnosť..., plastiky sú tvorené tak, aby sa dali presvetliť aj zvnútra umelým svetlom a vystaviť aj v tme.“

– V téme plánujete pokračovať, ale zrejme chystáte ďalší posun. Kam?

„Cez vznik a zánik fyzického tela sa postupne presuniem do imaginárneho vesmírneho priestoru a potom opäť k znovuzrodeniu. Je to proces, ktorý sa nedá urýchliť ani ovplyvniť a sama som prekvapená, že prvé výstavy prijali mladí ľudia veľmi kladne, nemali pocit bezútešnosti alebo smútku, inštalácia bola vnímaná skôr ako „Svätyňa ženstva“... Niektorých ľudí, hlavne zo strednej generácie, znervózňovala myšlienka zániku, smrti. Téma ma ďalej láka, cítim, že mám ešte čo povedať, že nie je dokončená a musím ju ďalej rozpracovať prostredníctvom rôznorodých techník. Doslova ma to pohltilo a okrem plastík sú do cyklu zakomponované aj kresby, maľby, textilno-maliarske objekty... Ak to bude vhodné a budem mať k dispozícii kvalitnú techniku, použijem pri realizácii ďalších výstav aj zvukové efekty, ktoré mám na tento účel pripravené.“

– Študovali ste na umeleckých školách v Prahe, Košiciach aj v Bratislave užitú maľbu, grafiku, všeobecnú maliarsku školu aj textilný odbor. Prečo?

„Asi som už v mladosti cítila, že sa potrebujem vyjadriť „multimediálne“. Pravda, vtedy sa tento termín často nepoužíval a aj ja som sa dopracovala k jednoznačnému výtvarnému názoru až v zrelom veku. Ale od svojich 15 rokov som bola stále akoby hľadajúca. Možno som podvedome skúmala, kde sú moje hranice a v ktorej výtvarnej oblasti sa dokážem vyjadriť najpresvedčivejšie.“

– Inšpirovali vás v tvorbe niekedy aj vaše študentské práce?

„V istom období som sa venovala monumentálnej tvorbe, detskej ilustrácii a textilu. Po roku 1989 som mala pocit, že potrebujem niečo zmeniť a začala som veľa kresliť. Vtedy som sa vrátila k stredoškolským témam a začala som rozkresľovať cyklické baladické témy, rozprávky a legendy, lebo som k nim inklinovala. Z času na čas na ne znova nadväzujem. Všetko je kolobeh, nikdy sa nič nekončí.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári