Keď sme ako malé na Dušičky chodievali na cintorín, vždy sme sa so sestrou nesmierne tešili na to, ako si pri kostole budeme olamovať stvrdnutý vosk z rôznofarebných roztečených sviečok.
Poznáte to miesto? Je to tá úzka drevená lávka pod krížom lemujúca kostol, vidno ju hneď od hlavnej brány. Na ňu ľudia odjakživa kládli sviečky.
Červené, zelené, biele, modré, všakovaké farby i veľkosti. Kde už jedna dohorela, položila sa nová, vosk sa premiešaval a my, deti, sme to fascinovane pozorovali.
Odlamovali sme tie roztopené vodopády, stláčali sme ich v rukách, aby sa pod teplom našich dlaní poddali.
Ohýbali sme ich ako plastelínu, alebo sme ich dávali blízko k plameňu ešte horiacich sviečok a pozorovali, ako sa vosk znova skvapalňuje.
Naši nás tam brávali, až keď sa začalo stmievať, aby sme si zažili tú tichú voňavú, blikotajúcu atmosféru.
V nedeľu sme išli opäť raz ako každý rok v tento deň zapáliť sviečky na hroboch tých, ktorí nám odišli.
Náš Adam pobehoval po chodníčkoch, hrdo niesol veľký kuchynský zapaľovač, prikladal ho ku knôtom a veselo si pospevoval: „Horí, horííí, idú hasiči!“
Môj muž sa trošku hanbil, moja mamka bola dojatá. Chvíľu sme spolu postáli pri každom pomníku, pre ktorý sme mali pripravenú sviecu...
Pod krížom pri kostole, tam kde sme ako malé chodievali na farebný vosk, horelo množstvo kahancov. A opäť tá tichá posvätnosť, pri ktorej stíchne aj malé dieťa a fascinovane pozerá do plamienkov...
Už to síce nie sú farebné vodopády, ktoré môžem tvarovať v rukách, no ten pohľad mi stále, každý rok na chvíľu vezme dych, rovnako ako rozžiarené hroby s tisíckami zapálených sviečok...
Lebo to znamená, že na nich stále myslíme, že spomíname, že si ešte pamätáme. To znamená, že nikdy naozaj neodišli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
