Pozná ho každý. Fantastický maliar, miestny hodinár, ten, kto sa stará o hodinky všetkých Sabinovčanov i o tie na kostolnej veži. Hovorí o sebe, že je šťastný človek, základom je pre neho milovať. V roku 2013 získal cenu primátora mesta Sabinov, vystavoval na desiatkach výstav, namaľoval tisícky obrazov. A toľko, ba možno i viac opravil hodiniek. Kostolné hodiny na veži Kostola sv. Jána Krstiteľa sú doslova „jeho“. Stará sa o ne už 43 rokov.

S vaším menom sa spájajú hodiny na kostole. Ako ste sa k nim dostali?

Bolo to presne 17. mája 1972, keď som od nich dostal kľúčiky. Vtedy si ma dal zavolať vtedajší primátor, bol som práve tri týždne ženatý. Postarali sa mi o dovolenku a týždeň sme chodili a montovali, lebo sa akurát menili staré hodiny za tieto. A vtedy mi dali i kľúče od kostola.

Taký mladý, a už ste boli hodinár pre kostolné hodiny...

V tom istom roku som sa oženil, narodila sa mi dcéra, dostal som hodinárstvo, kľúče od kostola a mal som prvú výstavu. Bol to plodný rok.

To ste ako stihli? Koľko ste mali rokov?

Mal som vtedy 25. Moja mama skoro odpadla, keď som povedal, že sa žením, stále som mal iné frajerky. Ale potešila sa, keď zistila meno mojej vyvolenej, vraj ma osvietilo. Ale keď som prvýkrát stretol svokra, ktorý bol mäsiarom, nebolo mi všetko jedno. „Mám 4 dievky, všetky som vychoval, nieže mi ju o rok necháš,“ povedal mi vtedy. Ja som si však vždy za slovom stál. Áno, bol som bohém, mal som zvonové nohavice, ani v Prešove neboli takí frajeri ako som bol ja, mal som bradu, neholil som sa. Ale bol som šťastný.

Manželka musela byť tolerantná žena...

Bola to úžasná žena. Klobúk dole pred ňou, nepila, nefajčila, mala to ťažké so mnou. Tolerovala mi všetko. A ja až keď som mal 65 rokov, tak som sa skutočne do nej zamiloval a až vtedy som pochopil, čo je to manželstvo. Ženu som trafil na takú, akú by som nikdy netrafil. Až teraz som pochopil, čo je vernosť. Zvykla si za celý život, že si robím, čo chcem. A ani Boh so mnou nepohne. Ale nie, Boh pohne, ale ty nie, dzecko moje, hovorieval som jej.

Ste známym maliarom, tu v Sabinove i už neprehliadnuteľnou osobnosťou, ktorá jednoducho patrí ku koloritu mesta. Vaše obrazy zdobia desiatky reštaurácií, domovov, sú i v zahraničí. Aj ja som vás stretla pri maľovaní v parku.

Mojou najväčšou výhrou je, že si robím, čo chcem. To mám jednu výhodu a to mi nikto nezaplatí. Teraz zavriem a maľujem. Národní umelci ráno vstanú a maľujú. Ja nie. I pol roka nemaľujem a potom za mesiac urobím toľko vecí, že ma šľak ide trafiť, lebo nemám naraz ani toľko dosiek, ani farieb.

Ale pôsobíte takým pokojným šťastným dojmom. Je to výsledok vašej celoživotnej snahy a poctivej práce?

Treba byť úplne šťastný s tým ničím, čo sme vlastne vytvorili. Každý si robí nároky na to, čo urobil. Ja mám o chvíľu 70 rokov a ešte som v živote nič neurobil. Dnes napríklad som mal niekoľko obedov, kamarát mi doniesol ešte aj placky. Som fakt šťastný. A keď Pán Boh dá aj zdravie, tak to všetko je tak, ako má byť. Ako v sne.

Mali ste aj vy v mladosti nejaký sen?

Nie, od 14 rokov som začal robiť hodinára, ale mal som šťastie, že som maľoval, mohol som „rajzovať“. Veľa som utekal, športoval, rok som bol v Tatrách, keď som bol chorý a tam som sa naučil ešte lepšie rajzovať. Ale podstatné je byť dobrým človekom. Ľudia hneď odhalia, aký ten druhý je, čo má naozaj vo vnútri.

Napriek vašim bohatým záľubám ste celý život venovali hodinárstvu. Našli ste sa v tomto remesle?

Ja som nastúpil v 1962 do vtedakšieho podniku Klenoty a tri roky som bol učeň. Už vtedy ma rešpektovali. Keď som sa postavil na odchod, vedúca na mňa – a ty kam ideš? A ja vravím – domov. Domov? Veď je jedna hodina. A ja - ale mňa to nezaujíma, ja idem domov, treba mi maľovať, teraz slnko svieti dobre. A ona - toto nie je holubník. Ja jej na to – viem. Toto sú klenoty a ja idem maľovať. A odišiel som.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári