O druhej ráno som to zabalila, ale celá sobota bola ako v mrákotách.
Na raňajky sme vošli do kaviarne. Na veľkej obrazovke správy o Paríži a v kreslách sa smejú študenti, pijú kávu, džús, veselo diskutujú a ja stále nedokážem odtrhnúť pohľad od televízora, počítam mŕtvych v milovanom meste...
Vyjdeme na Kalváriu, pozeráme na Prešov, cítime jeho tep, taký pomalý, ničím neprerušovaný. Mesto žije, tichšie ako veľkomestá, ale stačí nám, stačíme mu, ani jeden sa nezadýcha. Znova sa rozplačem.
Lebo tomu nerozumiem, lebo nedokážem pochopiť takéto činy, lebo sme si už toľkokrát v dejinách prechádzali pohromami, vojnami a ja si v takýchto okamihoch vždy uvedomím, že nič nezmením... Takto mi je.
Čítam Stefana Zweiga, ktorý píše o tom, aké bolo žiť na prelome 19. a 20. storočia vo Viedni. Aké to bolo veľkolepé mesto, že to bol vek istoty, prosperity, všetky vrstvy spájali láska a obdiv k umeniu a ako nevyhnutne to muselo skončiť katastrofou... A aj skončilo. Dva razy po sebe.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
