Neprehliadnuteľný, stále usmievavý, neskutočne pracovitý a v prvom rade ľudský a chápavý. Profesionálne na výnimočne vysokej úrovni, vďaka čomu 17 rokov pracoval s legendárnym Jozefom Bednárikom. Dirigentskú paličku držal prvýkrát v deviatich rokoch. Súťažnú prehliadku Makovická struna robil už viac ako polovicu zo všetkých jej ročníkov. Váži si každého speváka, veľkým pomocníkom je podľa neho úsmev. Z jeho dielne vyšlo nespočitateľné množstvo skladieb a úprav. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ na Základnej umeleckej škole vo Veľkom Šariši. Jeho diár je plný do posledného miesta, napriek tomu na sebe nedá poznať únavu. Dirigent JÚLIUS SELČAN (57).
Vaše pole pôsobnosti je také široké, že je problém, z ktorého konca začať. Skúsme teda aktuálne – čím momentálne žijete?
Teraz je veľmi perné, plodné obdobie. Mám za sebou Makovickú strunu, je to moja srdcovka, ktorú robím strašne s láskou a verím, že je to počuť aj vidieť. Z tých 43 ročníkov som odrobil minimálne 25 ja.
Takže váš podpis je na jej väčšej časti?
Áno. Mal som obdobie, keď som prestal, bolo to v čase, keď som šiel za Jožkom Bednárikom do Bratislavy a robil s ním všetky muzikály. Teraz už však Makovickú posledných 8-9 rokov robím a tiež predtým, keď som bol dirigentom v PUĽS-e, to boli všetky ročníky rad radom. Tiež mám za sebou krásny koncert s Kandráčovcami v Starej Ľubovni. Bolo to pre domov pre deti, kde sú rôzne postihnuté deti, autisti. Myslím si, že to bol nádherný koncert vo vypredanej sále, urobili sme im veľkú radosť. Málo ich totiž vnímame a berieme ich často ako niečo, čo nám zavadzia. A nemalo by to byť iba počas sviatkov, keď sú Vianoce, tak im urobíme koncert. Žiaľ, je to aj s nami, že chceme byť dobrí na seba len na Vianoce a neuvedomujeme si, že treba byť na seba dobrý stále. Tie sviatky sú nádherné, ale sviatok by mohol byť každý deň. Málo sa ľudia na seba usmievajú, málo sú milí na seba, vľúdni, väčšinou sú zamračení, namosúrení, málo úsmevu je na tomto svete.
Vás si však napríklad ja osobne odjakživa pamätám s úsmevom...
Človek nemôže dať najavo únavu, ani mne sa nie vždy chce, nemám najlepšie dni, ale poslucháč to nesmie vidieť. Som po operácii platničiek a nikto to nemá vedieť. Vlani som robil Makovickú strunu štyri mesiace po operácii.
Makovická struna však musí byť riadna „makačka“, o vás nehovoriac, keďže sprevádzate každého speváka.
V piatok o 13. hodine sa začínajú v Bardejove skúšky. Všetci sú výborní speváci, ale sú amatérski. atrí im veľká pozornosť, úcta, že to robia, ale treba maximum, aby sme zvládli do noci všetko. Vy musíte viesť toho, nerád používam to slovo, amatérskeho speváka, s čistou úprimnou dušičkou a veľkým nadšením. Nemajú veľa skúseností na takých podujatiach, veľa je na dirigentovi. Často si človek ani neuvedomí, ako ich prenesie cez tú ich trému. Ja som zástanca toho, že keď sa na nich usmejete, tak sa oveľa ľahšie pracuje. V sobotu o deviatej generálka, o štrnástej prvý, o 19. hodine druhý koncert, vrcholom je nedeľný koncert v DJZ v Prešove. A tento rok sa ukázalo, že Prešovčania sa naučili, že galakoncert je práve tu, vypredané bolo dva týždne vopred. Je to výnimočná akcia, ktorú nám závidí celé bývalé Československo. Veľa ľudí si ani neuvedomuje, že je to taká veľkolepá akcia. Prešov a Bardejov môžu byť hrdé mestá, že čosi také už 43 rokov majú.
Na Makovickej strune ako dirigent. Foto: Mária Pihuličová
Popri neľahkej Makovickej strune však máte čosi nové i na vašom pracovisku, Základnej umeleckej škole vo Veľkom Šariši, kde pôsobíte ako riaditeľ.
Máme za sebou oslavy 10. výročia založenia školy. Myslím, že to bol nádherný koncert a kto bol v PKO, ten mi určite dá za pravdu. Pozval som priateľov, so Šarišancami sme vymysleli pekný program. Od klasiky k folklóru a naopak, prišli hostia z partnerských miest Veľkého Šariša z Poľska, Maďarska, Ukrajiny, zapojil som aj ich žiakov. Hlavným hosťom bol legendárny Felix Slováček. Osobne som z toho mal veľmi dobrý pocit, prichádzali aj dobré kritiky. Ako škola máme veľa pobočiek, 436 žiakov, je z koho vyberať.
Takže už to znamená, že ste „zakotvili“ doma, na východe, natrvalo?
Nemôžem sa vzdať dirigovania, lebo je to môj život, ale rozhodol som sa usídliť tu na východnom Slovensku, lebo keď mi môj najmilší človek, s ktorým som robil, Beďo umrel, tak už ani nemám partnera, s kým by som chcel robiť. Ja si už chvalabohu môžem i vybrať, a tak som si povedal, že prídem tu na východ a chcem byť tu doma, na ZUŠ, kde chcem učiť, riadiť a verím, že sa tu dožijem i penzijného veku.
Pri dirigovaní Makovickej struny
Pod vaším vedením základná umelecká škola prekvitá. Čím to je?
Ja som veľmi spokojný a verím, že aj môj zriaďovateľ. Výsledky sú viditeľné a evidentné. A musím povedať, že mám všetko, čo si škola zapýta. Na ZUŠ som nastúpil 1. septembra 2009 a odvtedy sa škola rozrástla, chcú k nám prísť študovať, keď sa dozvedeli, že som tam. Prebral som nejakých 65 žiakov, dnes ich má škola 430. Boli sme traja pedagógovia, dnes sme 26. Mesto vždy pomohlo zatiahnuť obdobie, kým nám peniaze prišli až v januári na vyšší počet žiakov, mesto dovtedy doplnilo. Snažím sa pýtať tak, aby škola neutrpela a mesto vedelo splniť. Zatiaľ bolo vždy viac toho kladného vyjadrenia. Prišli do Šariša osobnosti, sami povedali, že i vďaka mne a ja verím, že si raz ľudia uvedomia, kto učí ich detičky. Čas to ukáže. Kúpili sme tiež množstvo nástrojov, v začiatkoch sme mali jeden klavír.
Funkcia riaditeľa – to je riadenie pedagogického zboru, ako dirigent „riadite“ orchester. Je tam paralela?
Riaditeľ a dirigent musí byť vodca, ten, ktorý strhne masu. Je na riaditeľovi, ako dokáže osloviť, ako sa k nim správa. Možno sa mi to ľahko hovorí, vedia, akú mám kariéru a pre mňa je to i akoby jednoduchšia pozícia osloviť ich. Pre mnohých je to česť - učím u Jula Selčana. A zas, tí mladší, ma ani nepoznali.
A pritom by nám nestačili jedny noviny na vymenovanie všetkého, na čom ste sa podieľali.
Sedemnásť rokov som robil všetky muzikály na Slovensku, v Nitre, Bratislave, Košiciach, Prešove, ktoré režíroval Beďo. Bol som jeho dvorný dirigent. Pohreb mal na moje narodeniny. Človek asi nikdy nezabudne, boli sme veľkí priatelia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
