Vtom na operačnom stredisku vtedajšej Verejnej bezpečnosti začalo húkať. „Máme signál,” sucho a bez väčšieho záujmu poznamenal operačný dôstojník a svojmu pomocníkovi prikázal, aby na námestie vyslal dve motohliadky.
„Tu jastrab, tu jastrab, volám jastraba jedna, hlásim narušený objekt, presuň sa na…”
Krátko na to dvaja mladí muži skončili s putami na rukách. Tento príbeh sa odohral v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď zabezpečovacie systémy a zariadenia neboli na takej úrovni ako dnes a boli doslova primitívne, ale niektoré kostoly (tie, ktoré boli vyhlásené za historické pamiatky) socialistický štát napriek tomu bedlivo chránil.
Slobodná Európa?
Len pár hodín po tom, čo zaklapli putá a začalo sa vyšetrovanie, dozorujúci prokurátor poukázal na „delikátnosť veci” a vyslovil požiadavku konať v tejto kauze tak, aby sa o nej nikde nahlas nehovorilo a aby sa o nej nedajbože nedozvedela Slobodná Európa!
Pre neznalých atmosféry tých čias doplním, že Slobodná Európa (Radio Free Europe) bola rozhlasová stanica, ktorá pre socialistické krajiny strednej Európy (Československo, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko…) vysielala z Mníchova a v rozpore s komunistickou propagandou šírila také informácie, ktoré ľudí ozaj zaujímali.
Oficiálne bola preto v Československu a v ďalších krajinách východného bloku označovaná za štvavý a voči pracujúcemu ľudu nepriateľský vysielač a na príkaz Moskvy bolo jej vysielanie rušené tzv. rušičkami.
„Toto je vec, ktorá sa nesmie dostať von, hneď by sa toho chytili západní imperialisti a využili by to na šírenie nenávisti voči socialistickému zriadeniu,” zdôraznil prokurátor.
Ani dnes - s odstupom polstoročia - nechápem, čo bolo na tom prípade „také delikátne”. Azda len uvedomelý a zadubený prokurátor, ktorý sa zrejme bál aj vlastného tieňa. Ale takých bola v dobách socializmu väčšina… V podstate totiž išlo o banálny, ale tak trochu kuriózny príbeh.
„Rozpracovaná blondína”
Bolo štvrť na tri, keď vyhadzovač začal ľudí vyháňať z nočného baru. „Zatvárame, koniec, dámy a páni! Zatvárame,” bolo mu naponáhlo, lebo už mal rozpracovanú jednu chutnú blondínku, s ktorou si chcel do rána užiť.
„Oficiálne máte dnes otvorené do pol tretej,” snažil sa protestovať ktorýsi z návštevníkov, ale vyhadzovač sa nedal: „Dnes z technických príčin zatvárame o niečo skôr! Takže poďme, poďme!”
Medzi tými, ktorých vyháňal, boli aj dvaja dobrí priatelia - Milan a Pavol, chlapi krátko po tridsiatke.
„Dobre, ideme už domov,” zavrčal podnapitý Pavol smerom k vyhadzovačovi a Milan šiel hneď za ním.
Určite nám otvoria!
Vonku sa obaja nadýchali čerstvého vzduchu a Pavol siahol po cigaretách. Vtom si uvedomil, že nemá zápalky. Nemal ich ani kamarát.
„Do riti, fajčil by som.”
„Aj ja.”
Obzerali sa, či po nočnej ulici nejde niekto, koho by požiadali o oheň. Nikoho však nevideli.
Vtedy dostali nápad zaklopať na dvere kostola. „Veď tam majú večné svetlo. Otvoria nám, pripálime si,” rozdumoval Milan a Pavol mu pritakával. Od slov nebolo ďaleko k činom a o chvíľu už obaja navidomoči slušne klopali na starobylú bránu. Nikto im však neotváral.
„Asi spia, zabúchajme silnejšie!”
Búchanie ale nepomáhalo a tak ostošesť lomcovali kľučkou a keďže sa ťažké dvere nie a nie otvoriť, skúsili ich akože vylomiť. Jeden z nich sa ich snažil čo najviac odchýliť, druhý tam podložiť kameň a potom vreckovým nožíkom skúšali vypáčiť. Všetko bolo márne a skončilo to tak, ako už vieme.
Chýbal jasný motív
Vyšetrovanie kauzy neprinieslo žiaden hmatateľnejší výsledok. Nepreukázalo sa, že by sa protagonisti tohto príbehu chceli vlámať do chrámu s cieľom niečo ukradnúť alebo ho nebodaj poškodiť. Nehovoriac už o nejakom politickom či ideologickom motíve!
Nech sa orgány činné v trestnom konaní snažili. ako vedeli, nič im nevedeli dokázať, len tie poškodené dvere do kostola a tak vyšetrovateľ nakoniec kvalifikoval ich konanie iba ako prečin proti majetku v socialistickom a osobnom vlastníctve, keďže “na cudzom majetku spôsobili škodu nepatrného rozsahu tým, že ju poškodili.”
Naivita v plnej nahote
O Milanovej a Pavlovej naivite svedčia aj výpovede, ktoré sú zaznamenané na poriadne zažltnutých stránkach zaprášeného súdneho spisu.
Obaja boli neveriaci, rodičia ich nevychovávali v náboženskom duchu, do kostola nikdy nechodili a nemali potuchy o tom, čo sa v ňom robí.
Akurát kdesi počuli, že v kostole svieti akési večné svetlo, dajaká svieca či večný oheň a tak sa rozhodli, že si od neho pripália cigarety.
Milan: „Ani neviem, čo nám to napadlo, nechceli sme kradnúť, len sme mali kus vypité a tak sme búchali do dverí. Mysleli sme si, že nám niekto otvorí. Farár alebo kto… Zápalky sme nemali a veľmi sme chceli fajčiť.”
Pavol: „Nechceli sme sa do kostola vlámať alebo z neho niečo ukradnúť, len sme chceli ako dvaja neznabohovia zabúchať, aby nám niekto z kompetentných otvoril, ale keď ani na opakované búchanie nik nereagoval, chceli sme si pootvoriť sami a sami si pripáliť od večného ohňa.”
Olej alebo elektrina
Súd si vyžiadal aj stanovisko cirkevných zložiek a súčasťou spisu je aj odcitovaná oficiálna definícia: „Večné svetlo (večná lampa) je svetlo pred svätostánkom, kde sa uchováva Sviatosť Oltárna, pričom predpis nariaďuje, aby tam stále svietila lampa, ktorá by upozorňovala na prítomnosť eucharistického Krista. Prv sa používala olejová lampa, teraz je povolené aj elektrické svetlo.”
Milana a Pavla súd napokon uznal vinnými zo žalovaného prečinu a naparil im za socializmu rozšírený trest nápravného opatrenia, ktorým vtedajší trestný zákon označoval zrážky z platu v prospech štátu.
Obaja skončili rovnako - desiatimi percentami zo mzdy na obdobie dvoch mesiacov a ani jeden z nich už nikdy viac neprišiel do rozporu so zákonom.
Mená aktérov príbehu sú z etických dôvodov pozmenené.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 1/2015, v predaji od 12. 1. do 18. 1.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
