MILAN JANIČ (53) je známym rezbárom. Po práci na menších plastikách prešiel k tvorbe nadrozmerných. Vyrobil ich vyše sto, veľká časť z nich je v jeho galérii v Bardejovských Kúpeľoch. Najviac jeho diel je v Poľsku. Aktuálne vystavuje v Múzeu a galérii vo Veľkom Šariši.

Vy a rezbárstvo, to je spojenie, ktoré trvá už nejeden piatok. Ako si spomínate na svoje začiatky?

Intenzívne som sa tomu začal venovať len od roku 1998. Ale ja som robil rezbárčinu už aj ako malý chlapec. Dostal som sa však k skúsenému ľudovému umelcovi Pavlovi Šarišskému, on založil u nás v škole rezbársky krúžok, kam sme začali chodiť. Na školu ma však neprijali, začal som robiť muziku, rezbárčiny už bolo slabšie. Vždy som však čosi tvoril či maľoval. A po rokoch ma zavolali v roku 1998 na plenér a od toho dňa to už išlo. Odvtedy to robím stále. Rezbárčina jednoducho chytí a už nepustí.

Takže je pre vás typické, že ste v dielni zatvorený celé dni?

Ako kedy. Príde pár dní, keď nerobím. Ale už mi po hlave chodí kadečo, už musím ísť niečo vystružlikať.

Mali ste takéto „ťahy“ už aj ako dieťa? Prejavoval sa tento talent už skôr?

Určite áno. Doma sme mali fotely. A ja som mal vtedy rybku a vravím si – také rovné? Treba ich trošku ozdobiť. A veru ma potom otec za to „pohladkal“. Tiež sme mali doma zárubne a bolo tam zaštiepené. Zobral som sekerku, že zarovnať. Zarovnal som, ale praskla dnu. Alebo som ešte nechodil ani do školy a mali sme vrátka na nábytku, takom lesklom. A chcel som vyskúšať zvnútra skrinky niečo ozdobiť. Ako to ukáže a potom by som i zvonka mohol. Narobil som zárezy a keď som mame ukázal, to bolo! Nové skrine, ja ti dám... Ale krásne spomienky mám, keď som chodil s dedom na košiar. Dedo miešal žinčicu a mne dovolil to jeho „veslo“ ozdobovať, to sa mi veľmi páčilo. Ale keď mi povedal, že mám ešte jedno, to už nie, len keď som ja sám chcel.

Aké námety stvárňujete viac či možno radšej?

Čo mi napadne. Prisní sa mi v noci. Väčšinou robím po nociach, ráno sa zobudím a už viem, čo budem robiť. Do detailov to viem, vidím ako fotku pred sebou. Čo, kde, aké prsty. Keď viem, aké drevo, tak presne viem, ako bude vyzerať.

Chodievate aj na plenéry? Tam sa viac dní venujete čisto len rezbárčeniu.

Keď ideme niekde na plenér, tak nikdy nerobím prvý deň. To len popozerám drevo z každej strany, päťkrát ho otočím, päťkrát tu, päťkrát sem, ráno chodím, porozmýšľam a už viem. No treba o tom rozmýšľať. A tiež, ráno vstanem a už viem.

Tvorí sa vám lepšie práve na spomínaných plenéroch, či radšej doma?

Najlepšie je na plenéroch. Spraví sa veľa roboty a bez nejakej námahy. Podebatujeme s kolegami, čím natrieť, ako natrieť, sedíš, klepeš, poradíš sa, pohodička a ani nevieš, kedy je socha hotová. Doma je to iné. Sedím sám, počúvam rádio a vadím sa s politikmi v rádiu.

S akým drevom najčastejšie pracujete? Aké je podľa vás najlepšie?

Keď sú veľké sochy do exteriérov, odporúčam každému dub. Pretože dub je dub, má výdrž, troška sa oň treba postarať, natrieť, nakonzervovať a vydrží roky rokúce, keď je odizolovaný od zeme. Nezačne ani hniť, akurát stvrdne. A dážď, mráz, slnko, vietor, to všetko ho akoby „spečie“, doslova sa obráti na skalu, také je to tvrdé.

Je možno i nejaké pravidlo či rada, ktorej sa rezbári držia?

Najlepšie sa robí do úplne sviežeho dreva. Rezbári hovoria, že najlepšie je, keď ešte ráno na ňom vtáčky spievajú a poobede sa už z neho robí socha. Pretože keď je napríklad dub suchý, tak je to problém. Po vyschnutí už je tvrdý. Napríklad si spomínam, ako nám v Above dávali duby, ale boli také suché, že odchádzali reťaze, dláta, zlomilo sa, vyštrbilo. Keď sa drevo otvorí, lebo chce praskať, okamžite ho treba natierať, nakonzervovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári