V súčasnosti je už skúsenou trénerkou koní aj jazdcov a so svojou Jessicou nerozlučnou priateľkou. Bez nej vraj nevie vydržať ani dva dni. Pracuje ako ošetrovateľka zvierat v prešovskom Ekocentre a zároveň študuje na nitrianskej univerzite.
Kedy ste zistili, že kone sa stanú vaším koníčkom aj profesionálnou prácou?
To neviem. Odmalička ma to ťahalo ku koňom, hoci som nechápala prečo. Ani som sa nad tým nezamýšľala, iba som chcela. Nemala som doma žiadnu podporu, ale stále som dobiedzala do mamy, aby ma vzala ku koňom. Našťastie sme mali v rodine strýka Braňa, ktorý mal koňa v Kanaši. Dovolil mi, aby som sa spolu s ním starala o jeho kobylu Tamaru. Naučil ma veľa vecí, aj jazdiť. Tamara má teraz už 23 rokov a stále žije na ranči Pohoda. Navštevujem ju občas, aj si zaspomínam na svoje začiatky.
Pracovali ste aj na nejakom ranči?
Najprv som chodila do jazdeckého areálu na Sídlisku III. Ujala sa ma Julka Kožuchová, ktorá tam má dodnes jazdeckú školu. Zdokonalila som sa v jazdení a moje ďalšie smerovanie už bolo spečatené. Išla som do Košíc študovať na strednú veterinárnu školu a medzitým som dochádzala pracovať na ranč do Janovíka, kde som pôsobila osem rokov. V tom čase som už mala aj svojho vlastného koňa. Je to kobyla, volá sa Jessica. V papieroch má, že je kríženec slovenského teplokrvníka, ale asi to nebude celkom tak. Ako som neskôr zistila, matku mala mongolskú pastiersku kobylu a takého koňa človek neunaví, má priveľa temperamentu a húževnatosti. Mongolské kone naoko vyzerajú strašne, sú kostnaté a škaredé, ale neuveriteľne húževnaté. Otec Jessicy bol americký quaater a ten jej odovzdal krásu aj múdrosť. Má teraz 9 rokov.
Ako sa prejavuje húževnatosť a múdrosť Jessicy?
Občas sa stane, že v lese zablúdim. Ja chcem ísť doľava, ona doprava. Chvíľu sa spolu naťahujeme a hádame, ale už ma neraz presvedčila, že zakaždým mala pravdu ona. Neviem, kde som, ale ona vždy nájde ten správny smer a dovedie ma domov. Má neskutočný orientačný zmysel. Ustajnenie v okolí Prešova je veľmi drahé, stojí to okolo 200 až 300 eur mesačne, tak je teraz Jessica v záhrade u môjho známeho v Šalgovíku. Má tiež koňa a spolu im aspoň nie je smutno.
Každý kôň je jedinečná bytosť. Je ťažké cvičiť ich?
Pracujem najmä s mladými koňmi a je to rovnaká práca, ako vychovávať malé deti. Veľa závisí od povahy koňa, niekedy aj plemena, ale vždy ho musím presvedčiť o tom, že to, čo chcem ja, je správne. Nemôžem naňho tlačiť, lebo by sa prirodzene bránil a nespolupracoval. Učím ich pomaly. Najprv kráčať v malom kruhu, potom vo veľkom, osedlať ich aj jazdiť. Sú aj rozmaznané kone a tvrdohlavé. Niekde pri ich výchove sa stala chyba. Aj keď má kôň päťsto kíl, musí ma počúvať. To, čo by ľudia mali pri prvom kontakte vedieť je fakt, že sa k nemu nemajú približovať odzadu a dotýkať sa ho v čase, keď žerie. Môže zareagovať tak, že vás kopne. Je to reflex, berie to ako obranu. Dôležité je najprv osloviť koňa, aby zaregistroval hlas, pohladkať ho, prípadne mu ponúknuť mrkvu či jablko. Keď ste absolútny nováčik, tak je lepšie priblížiť sa ku koňovi s niekým, kto ho pozná.
Už sa stalo, že vám niektorý kôň odporoval?
Odporom by som to nenazvala, ale cvičila som raz päťročnú kobylu Gugu, ktorá si asi tri roky len tak voľne behala a nikto sa jej nevenoval. Predtým pretekala na dostihoch. Potom ju chceli majitelia predať, ale všetci sa jej báli. Odmietala bližší kontakt s ľuďmi. Všetko som ju učila akoby znova. Dlho predo mnou utekala, odmietala aj to, aby som na ňu položila deku. Dala som jej ju ovoňať, dotkla som sa ňou jej chrbta, ale zakaždým deku zhodila alebo ušla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
