V pondelok ráno vstávam myšlienkami pri novinách. Ale druhou hemisférou mozgu som ešte pri víkende. Fašiangovom.
Už len týždeň, potom si konečne dám naladiť harmoniku. Trpí pri mne. Nestíha sa aklimatizovať, keď ju vláčim po kulturákoch (+22 °C), kostoloch (-10 °C) i krčmách (radšej ani nemeriam).
Srdce ma zabolí, ale pri nálade prítomných má čas pri zmene teploty stáť aspoň pár hodín v kúte? Nie. Ešteže sa pôst začína.
Oddýchne si i moja chrbtica. Kedysi, po „osmičke“ pri páse, mi nebolo dva razy do smiechu. Teraz, po „dvanástke“ s harmonikou, už nie je ani toľko.
Ale je to ako droga – už sa toho nepustíš . Bavím sa, i keď chodím hrať inkognito. Sranda.
A stupňuje sa pri otázke povolania. Takmer stále mi tipujú učiteľku (prečo? neviem). Pri priezvisku sú už prvé asociácie k novinám. Len to akosi nepasuje...
Novinárka – harmonikárka a spieva ľudovky. Všetky. Tie sú v prvom rade o živote. Môj muž (nefolklorista) po troch akciách priam zdesene skonštatoval – šak tie ľudovky sú len o chlaste a sexe!
Nedalo sa veľmi protirečiť. Ale bolo to subjektívne, fakt sú aj slušné.
Taká A od Prešova – úplne neškodná. Červene žeľene – už to graduje pri „prespalo še dzifče“. A Keď som išiel, išiel, z nohavíc... Už nekomentujem.
Tie repertoáre ovládam. I s povolaním novinárky. Kde každý (zjavne) čaká istú úroveň. Ale garantujem, že tú by ste na dobrej oslave po polnoci už ťažko hľadali. Hoci aj šoférujem.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 4/2016, v predaji od 2. 2. do 8. 2.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
