Dana Krištofová našla v práci pre detský domov svoje poslanie

Dana Krištofová viac ako dva roky pôsobí ako riaditeľka Detského domova na Požiarnickej ulici.

Roky predtým pracovala na prešovskej radnici v rôznych pozíciách a všetky profesionálne skúsenosti zúročila aj pri vedení sociálnej inštitúcie.

Život pre vás zamiešal karty. Ako vnímate rozdiely medzi prácou v samospráve a pri vedení detského domova?

Premiestnila som sa zdanlivo len tristo metrov vzdušnou čiarou od radnice na Požiarnickú ulici. Vždy som vedela, tak ako mnoho iných Prešovčanov, že je tu detský domov, ale aké osudy sa skrývajú za jeho múrmi, som netušila. Až keď som sa zoznámila s chodom a fungovaním domova, naplno som pochopila, že práve tu ide o život. Po úradníckej práci, ktorá ma mnohému naučila je táto skôr poslaním, ktoré ma oveľa viac napĺňa.

Detský domov má už vyše 70-ročnú históriu, ale v rámci Slovenska je špecifický. Prečo?

Máme kapacitu 103 detí v rôznom veku. Od novorodeniatok, cez batoľatá až po najstaršie dieťa, ktoré má teraz 17 rokov. Pre mňa to znamená 103 ľudských osudov detí, ktoré nemali to šťastie, aby mohli vyrastať v biologickej rodine. Špecifickosť je v tom, že sme jeden z najväčších detských domovov na Slovensku a jediný v Prešovskom kraji, ktorý poskytuje aj ošetrovateľskú starostlivosť. To znamená, že sa staráme aj o ťažko zdravotne postihnuté deti s mnohonásobnými a kombinovanými postihnutiami, ktorých máme v domove viac ako polovicu. Odbornú starostlivosť im poskytujú zdravotné sestry a pomocný personál. Starostlivosť o zdravé deti zabezpečujú naše dve samostatné skupiny s vychovávateľmi a profesionálni rodičia. Z tohto počtu je zdravých detí 30 a o tie sa starajú profesionálni rodičia, ktorých máme 18. Celé to zastrešuje odborný tím psychológov, špeciálnych pedagógov a sociálnych pracovníkov.

Kedysi to bol dojčenský ústav pre deti do troch rokov. Keď tu ostávajú až do dospelosti, je to podľa vás lepšie?

Rozhodne áno. Každá zmena je pre deti nesmierne traumatizujúca. Po transformácii sme sa stali štandardným domovom, i keď s výraznou špecializáciou na ošetrovateľskú činnosť a mohli sme prejsť na výchovu na rodinnom princípe. Deti sú zaradené do samostatných skupín s vychovávateľmi a snažíme sa im simulovať prostredie rodiny tak, aby mali aspoň základnú predstavu o chode a behu života, keď raz odídu.

Každý nový riaditeľ si vedenie predstavuje tak, že urobí veľa zmien a neraz sa s tým spája aj výmena personálu. Postupovali ste tak aj vy?

Zmeny áno, tie sú vítané vždy. Veľmi sa o ne snažím a myslím, že po dvoch rokoch sú už aj viditeľné. Čo sa týka personálu, mám na to iný názor. Sú tu ľudia, ktorí v domove pracujú 20-30 aj viac rokov, prežili už všeličo a ja si ich veľmi vážim. Skvele ich dopĺňa tím mladých kolegov, či lepšie povedané kolegýň, keďže z 98 zamestnancov máme len osem mužov. V sociálnej sfére nemôže pracovať hocikto, nie je lukratívne ocenená, nedá sa pri tom urobiť kariéra, ale títo ľudia sú svojej práci oddaní, vkladajú do nej srdce a to sa nedá zaplatiť. Bránami tohto domova za 70 rokov fungovania prešli tisícky detí a každému z nich dali kus zo svojej osobnosti. Vidieť každý deň ľudské utrpenie a nešťastie vôbec nie je ľahké.

Viac ako polovica z detí je ťažko postihnutá. Dá sa zmeniť kvalita ich života?

Snažíme sa o to, aj keď ľuďom zvonku sa môže zdať, že iba vytvárame kvalitné podmienky pre ich nekvalitný život. My to tak nevnímame. Každý, aj maličký pokrok nám robí radosť. Podarilo sa nám vybudovať multisenzorickú miestnosť vybavenú prvkami na zlepšovanie zmyslového vnímania ťažko zdravotne postihnutých detí a ja som veľmi vďačná všetkým ľuďom a organizáciám, ktorí nás podporili. Sme asi jediný detský domov na Slovensku, ktorý má status certifikovaného pracoviska bazálnej stimulácie, čo je jedna z metód práce s ležiacimi deťmi. Práve stimuláciou im zlepšujeme fyzický stav.

Poskytujete aj iné špecifické služby? Dovoľuje to kapacita domova?

Áno. Vytvárame tiež zázemie pre tehotné ženy, ktoré sa ocitnú v núdzi. Môžu u nás byť od šiesteho mesiaca tehotenstva do času, kým dieťa nedovŕši vek jedného roka. Umožňuje nám to zákon a v Prešove ani na okolí zariadenie tohto typu nie je. Máme kapacitu pre štyri matky a štyri deti a je vždy naplnená. Tiež sú to ťažké osudy ľudí. Majú tu priestor na bývanie, samoobslužné činnosti, spoločenskú miestnosť, ale uvedomujeme si, že to nestačí. Bolo by vhodné systematicky s nimi pracovať, aby sa v budúcnosti vedeli postarať o dieťa, o seba, hospodáriť s peniazmi, ale žiaľ na to nemáme dostatok personálu. Ten, ktorý máme, nemá časový priestor na pravidelnú starostlivosť o potreby týchto matiek. Často im chýba základná schopnosť orientovať sa v systéme a v živote.

Darí sa vám začleniť vaše deti do prešovskej komunity alebo sú izolované?

Robíme všetko pre to, aby to tak bolo. Aspoň v prípade zdravých detí. Snažíme sa začleňovať ich cez krúžky, mimoškolské aktivity, motivovať ich, aby premýšľali o svojom budúcom povolaní, umožňujeme im účasť na spoločenských akciách a podobne. Máme spoluprácu s niektorými športovými klubmi, ktoré dali našim deťom šancu začleniť sa. Niektoré sa im venujú bez nároku na bežný príspevok, ako napríklad Karate klub Junior Prešov. Spolupracujeme tiež s Inge Doležalovou a Renátou Kukovou z občianskeho združenia Sociálny Prešov, ktoré nás cez rôzne projekty zapájajú do mnohých aktivít. Napríklad s oboma domovmi pre seniorov Harmónia aj Náruč. Teší nás každý úspech dieťaťa, ktoré dokážeme vystrábiť zo zdravotných problémov a keď sa po systematickej spolupráci s biologickou rodinou môže vrátiť do svojho prirodzeného prostredia. Sociálna práca a sanácia rodiny je našou ďalšou prioritou. Aj keby sme sa o deti akokoľvek starali, vzťahy a emócie im nevieme nahradiť. Naša kooordinátorka ošetrovateľskej starostlivosti hovorieva, že je pre ne lepšia „zlá“ mama, ako dobrý detský domov. Hoci to znie paradoxne, je to pravda.

Ako vníma vašu prácu najbližšia rodina. Podporujú vás?

Myslím, že chápu, že som sa v nej našla, napĺňa ma ľudsky aj osobnostne. Mám už dospelého syna, ktorý žije v Prahe a manžel rešpektuje, že sa venujem práci naplno. Neviem, čo je to pracovná doba, lebo keď pracujete s ľuďmi a ešte bezmocnými, život denne prináša veľa udalostí, ktoré treba riešiť v rôznom čase, preto nerozlišujem, či je sviatok alebo piatok.

Máte nejaké špeciálne ciele alebo želania v súvislosti s vedením domova?

Veľmi si želám, aby naše deti začali ľudia viac akceptovať a prijímať do komunity. Ony si tento osud nevybrali, nemôžu za to, kde sa narodili, s akým zdravotným obmedzením, ale musia s tým žiť. Majú právo dostať šancu a najviac, čo hocikto môže týmto deťom darovať, nie sú občasné charitatívne darčeky, ale venovať im svoj čas. Žijú v materiálnom dostatku, ale potrebujú niečiu lásku a pozornosť.