Nemá vodičák, žije kumštom, žije s herečkou a hoci svoj súbor pozná dôverne, stále ho niekto dokáže prekvapiť.

Vaša posledná hra je muzikál Jana z Arku. Titul v týchto dňoch čaká 30. repríza. Čím momentálne žijete vy?

Tá sa ma, chvalabohu, už netýka, všetci sú živí a zdraví, žije si svojím životom a ja som týždeň po premiére Jany z Arku začal pripravovať ďalší muzikál, ktorý bude o dva roky. A, samozrejme, hneď som sa musel vrhnúť do prípravy komédie Revízor, ktorá ma osobne čaká koncom apríla. Uvidíme, ako to dopadne, predsa len, je to divadlo a človek neodhadne, čo z toho nakoniec vyjde. To je asi ako s koláčom. Dáte ho do trúby a cesto niekedy jednoducho nenakysne. Tým žijem najintenzívnejšie.

Po muzikálovej Jane prichádza komédia Revízor. Môžete povedať, že vzhľadom na žáner je i vaša príprava ťažšia či ľahšia?

Ťažko povedať, nedá sa povedať, že príprava muzikál – komédia – dráma je niektorá ľahšia. Pre mňa je náročné sa pripraviť v každom z týchto prípadov. Človek sa musí obklopiť literatúrou, pri komédii vymyslieť vtipné gagy. To nie je jednoduché, trieskať sa bezcieľne o zem a dávať si vtipné vulgárne fóriky na prvú, to dokáže hocktorý ľudový zabávač. Na to nemusí študovať vysokú školu. Hľadať nejakú pomyselnú hranicu, kam ísť, aby to bolo niečím nové a zaujímavé, pre mňa, pre herca a diváka, to už také jednoduché nie je.

Aké predpoklady podľa vás musí mať dobrý režisér?

Môj názor je, že režisér musí byť dobrý sledovač a potom dobrý tlmočník, aby dokázal situáciu pretlmočiť hercom.

A nájdete túto spoločnú cestu vždy? Či je to z vašej strany voči hercom väčší dril?

Stále tvrdím, že keď robím, chcem sa hrať. Moje skúšky vyzerajú možno trošku inak. Nevodím hercov za ručičky a toto a takto, ale hľadáme spôsoby. Istú predstavu mám a snažím sa hercov do nej nenápadne dotlačiť, ale očakávam aj herecký vklad, lebo v tej chvíli by bol herec iba nejaký kuchynský robot, ktorý vyšľahá sneh a tým to hasne. Očakávam prínosy a potom sa to tak skĺbi. Jedna vec je moja predstava, ďalšia vec je, čo herec ponúkne. Keď sa pripravujete, papier znesie veľa. Ale potom, keď to vidíte na tej scéne, nie vždy to sedí a v tej chvíli je to vec kompromisu a hľadania.

Ten prešovský herecký súbor už musíte poznať za tie roky spredu i zozadu.

Avšak sú chvíle, keď ma dokážu prekvapiť. Sú situácie, keď sa herec aj režisér dokážu vybičovať k výkonom, ktoré prekvapia. A to je na tom divadle zaujímavé. Niekedy pozitívne, niekedy negatívne. Ale bez toho vzruchu by divadlo nebolo, boli by sme len nejaké vedierka na pieskovisku.

Viete si pri hre hneď predstaviť obsadenie, alebo sa kreuje postupne?

Ak si vyberám hry pre seba, tak tých hercov tam už vidím. Vyberať si hru, na ktorú nemáte v súbore hercov, je problém.

Môže herec na pridelenú rolu povedať nie?

Môže to povedať len hosť. Hosť môže, lebo je hosť. Ale to je asi ako so zamestnancom vo fabrike, ten si nemôže povedať, že túto súčiastku nenamontujem. Je to divné prirovnanie, ale je to tak, že skrátka herec je tu na to, aby vykonával svoje poslanie na základe profesie.

Aký ste vy režisér? Ako by ste sa zhodnotili?

Vraj som sviňa. Ja sa považujem za mierumilovného tvora, ktorý vie, čo chce. Ale k tomu, aby to dosiahol, vie používať rôzne zbrane. Od tých najpríjemnejších po tie najhoršie. No herec je duša veľmi citlivá. A sú chvíle, keď si dokážeme veľmi ublížiť a mňa to potom veľmi mrzí.

V prešovskom DJZ ste už deviaty rok. Nie je vám „dlhá chvíľa“?

Osobne som veľmi rozcestovaný tvor, tým, že pracujem v Prešove, bývam v Košiciach, rodák som zo Žiliny, mama s ocom sú v Martine a do toho mám isté povinnosti v Bratislave, mojím rodným druhom sú Železnice Slovenskej republiky, kde vzniká podstatná časť tvorivých nápadov pre sezóny v tejto inštitúcii.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári