Zabehol vyše tridsať maratónov a stovky iných behov, zimných i letných.
PREŠOV. František Bednár (nar. v roku 1958) je bežcom, turistom, lyžiarom, cvičiteľom a inštruktorom vysokohorskej turistiky. Dvadsaťtri rokov je predsedom Klubu slovenských turistov ZVL Prešov.
Významné je jeho pôsobenie v Oblastnom bežeckom spolku v Prešove. Zabehol vyše tridsať maratónov, absolvoval aj triatlony, mnohokrát štartoval na Bielej stope. V júni 1990 v Košiciach štartoval na dvadsaťštyrihodinovom behu. Zabehol na ňom 176 km a v hlavnej kategórii získal tretie miesto. Jeho srdcovou záležitosťou je príroda, pobyt v nej ho fascinuje. Najviac ho láka vysokohorská turistika, je jej predsedom v regionálnej rade KST Prešov. Bednár aj publikuje články o bežeckých a turistických akciách, podieľa sa na organizácii obľúbeného podujatia Svet očami prešovských turistov, je darcom krvi.
Ste známy v rôznych športových kruhoch ako turista, bežec, lyžiar. Aká bola vaša cesta k športu a prírode?
„V matke prírode a v rodných Ondrašovciach. Toto prostredie ma podnecovalo na pohybové aktivity – cyklistiku a rôzne túry. Moje športové začiatky však boli viac-menej futbalové. Ale skoro som presedlal na aktívnu turistiku a behanie. Behanie som začal kráľovskou disciplínou – maratónom. Skúsil som si ho v Košiciach v roku 1980 – dosiahol som čas 3:15 h. Potom to už išlo – absolvoval som mnoho maratónov. Na majstrovstvách Slovenska v maratóne vo Vranove som skončil osemnásty za čas 2:59:30 h – to je aj môj osobný rekord v tejto disciplíne. Starú trať Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach som zabehol za 3:00:03 h.“
Vašou doménou je vysokohorská turistika.
„V našom oddiele, keď bol v najväčšom rozmachu, bolo potrebné nejako zastrešiť pohyb po skalách, vysokohorskú turistiku. Najprv som sa stal cvičiteľom a potom aj inštruktorom vysokohorskej turistiky. Mojím výškovým rekordom je štyritisíc metrov, spal som vo výške 3 800 metrov nad morom. Bol som pod Mont Blancom, v talianskych Dolomitoch, v rakúskych Alpách, Bulharsku, poznám poľské Tatry, pochodili sme po českých a nemeckých pohoriach. Vysokohorská turistika má veľké čaro. Mojou druhou domovinou sú Roháče. Tomu, kto to nevyskúšal, je ťažko vysvetliť jej krásu. Božské ticho a nádherné pohľady sú neopísateľné.“
Je zložité stať sa vysokohorským turistom?
„Začiatky sú jednoduché, treba sa prihlásiť do nejakého turistického klubu. Každý rok v júni, júli organizujem výcvik vysokohorskej turistiky. Zúčastňuje sa ho od pätnásť do tridsať ľudí, niekedy je ich aj tridsaťpäť. Máme aj výstroj, k dispozícii ho dávame bez poplatkov, čo v dnešných časoch je zvlášť zaujímavé. Najprv je teoretická príprava, nasleduje viazanie uzlov a potom zlaňovanie cez zlaňovaciu osmu s pomocou prusíka alebo lezenie nahor s horným istením. Výcvik prebieha na Zbojníckom hrade, ale bol už aj na Bodoni, boli sme tiež na Dreveníku, Jánošíkovej bašte. Každý si môže skúsiť, čo to je.“
Výcvik nesporne prináša aj zaujímavé zážitky...
„Prídu aj ľudia, ktorí ani s reťazou, keď majú pod zadkom dvadsať metrov holej steny, sa nechcú na to odhodlať. Po prvom zlezení a zistení, že nie je to až také strašné, i prosíkajú, či môžu ísť druhýkrát, tretíkrát, lebo sa im to zapáči. Niektorí si tento výcvik aj zopakujú. Majú tak možnosť pookriať, nabrať i trochu adrenalínu. Boli však i takí, ktorí po naviazanie a spustenie na hranu sršali smelosťou a keď prišli na hranu, ďalej ich nebolo možné dostať, cúvli, vrátili sa späť a dole nezišli. Uzly, ktoré sa na tomto výcviku ľudia naučia robiť, môžu využiť v bežnom živote, napríklad pri naviazaní bielizne.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
