Už osem rokov stojí ako arcibiskup a metropolita na čele gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Napriek tomu si kedysi nevedel predstaviť, že by bol kňazom, ako hovorí, len počúval. Čoho sa chytí, to spraví, roboty sa nebojí. Hoci je arcibiskupom, neznamená, že len šéfuje. Najlepším relaxom je pre neho príroda, miluje hubárčenie. Oči má však stále otvorené, veci doťahuje čo najlepšie.
Osem rokov ste gréckokatolíckym arcibiskupom a metropolitom. Aká bola vaša cesta k tomuto povolaniu?
Narodil som v najkrajšej dedinke na svete – v Hažíne nad Cirochou. Ako školák som absolvoval prvý cyklus v Hažíne, druhý v Kamenici nad Cirochou, gymnázium v Humennom. Mal som naplánované do Sniny na „strojarinu“, ale v roku 1968 bola obnovená gréckokatolícka cirkev a vtedy prišiel do Humenného otec Šutaj. Ten mi na moje plány ohľadom strojariny povedal – Janko, choď na gymnázium. Tak som šiel.
A po gymnáziu? Bola už jednoznačná teológia?
Po skončení mi znova povedal – Janko, choď na teológiu. Nevedel som si predstaviť, že by som ja mohol byť kňazom. Ale počúval som a tým to bolo pre mňa vyriešené. Z desiatich nás na skúškach prijali len dvoch. Po skončení som dostal na päť rokov kaplánske miesto v Prešove. Vtedy to bola jedna farnosť a tri nemocnice, ústav telesne postihnutých, starobinec a všetci veriaci z Prešova. Bolo to náročné, človek bol pri oltári a ostatné časy pri spovedaní.
Neskôr ste aj pomáhali pri procese blahorečenia biskupa Petra Pavla Gojdiča. Ako si spomínate na moment, keď ste sa mali stať biskupom vy?
Keď som bol už maximálne vyšťavený, vypýtal som si voľno a išiel som si oddýchnuť do Tatier, na chatu Plesnivec. Mal som dohodnuté s chatárom, že mi pripraví drevo a budem štiepať. Velikánska kopa, ale za deň som ju poštiepal. Relaxujem prácou, nemôžem pozerať len tak do plafónu, to nie je môj systém. Za jeden deň som to zvládol, chatár mi pripravil drevo i na druhý deň. A tu ráno po odslúženej liturgii telefonát od nuncia a pozvanie do Bratislavy. Pot ma zalial, hneď bolo po oddychu. Keď som prišiel, vtedy mi oznámil, že ma Svätý Otec menuje za sídelného prešovského biskupa. Pýtal som sa, či môžem povedať nie. „Áno, môžete, ale nič to nepomôže.“ Tak sme šli do kaplnky pomodliť sa. Druhou správou bolo, že ma chce Svätý Otec vysvätiť osobne. Boli sme svätení dvanásti, bolo to posledné svätenie Sv. Otca Jána Pavla II. A po piatich rokoch prišlo menovanie na arcibiskupa.
Ste známy aj tým, že pod vaším vedením to dookola len tak rastie.
Dosiaľ sa postavilo v Prešovskej archieparchii od roku 2003 približne 29 nových chrámov, 35 farských budov, začali sme s budovaním multifunkčných budov – chrám s farskou budovou, priestorom pre mládež.
S mládežou ste sa stretli aj teraz počas Kvetnej nedele. A čo stav v seminári?
Tak seminár máme plný. Ja mám nejakých 60, vladyka Milan z Košíc asi 25 bohoslovcov, sme plní. A mládež? Na Juskovej Voli máme v Archieparchiálnej škole animátora-dobrovoľníka (AŠAD) teraz v dvoch ročníkoch 100 ľudí. Je tam potenciál dobrovoľnej služby a je krásne, keď sa mladí podchytia, chcú pomôcť mladším, cez nich sa aj rodičia dostanú do chrámu. Investícia do mladých je investícia, ktorá prinesie svoje ovocie časom.
Gréckokatolícka cirkev dnes žije. Ako sa prezentujete?
Vychádza gréckokatolícky dvojtýždenník Slovo, ktorý informuje o živote cirkvi, posledný rok funguje Gréckokatolícky magazín. Začalo to ako iniciatíva zdola. Ukazuje sa, že keď sa chce, tak sa dá, buduje sa cirkev a buduje sa na slávu Božiu.
Slovensko žije voľbami. Čo hovoríte na to, že sa KDH nedostalo do parlamentu?
Pre mňa je to výkričník, ako sú ľudia deformovaní. Ale je pravda, že o voliča má byť záujem celé volebné obdobie. Táto strana ponúkala kresťanské hodnoty. Druhá vec je, kto bol na miestnych pozíciách. Ale ľudia tak vybrali, treba to tak prijať. Ja verím, že Pán Boh nás neopúšťa, Matka Božia bdie nad nami. Veď Slovensko je predsa zbožný národ, ľudia tu berú duchovný život vážne, idú sa vyspovedať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
