Celý svoj život prežila v knižnici. V roku 2015 získala Cenu predsedu PSK za dlhoročnú prácu v oblasti kultúry. V každej knihe vidí hodnotu. Tvrdí o sebe, že trošku rebeluje, neuznáva ticho v knižnici, ani podľa nej nemajú byť knihovníčky „šedé myšky“. Kniha ju vie pohltiť natoľko, že stráca pojem o čase. Riaditeľka Knižnice P. O. Hviezdoslava v Prešove Marta Skalková.

Keď sa pozriem na život kultúrnych inštitúcií v meste, tá vaša – knižnica – ponúka aktivity a program neustále.

Vždy sa snažíme podať nielen knihu, ale stále i tú pridanú hodnotu – formou podujatia. Stále chcem dať ku knihe i zážitok, umocnenie zmyslu, aby to zablikalo, hlavne u detí a mládeže, vidíme, aká je doba. Podobné nasmerovanie by mala mať každá kultúrna inštitúcia, dôležitý je aj výchovný moment.

A darí sa? Keď sa obzriete po rokoch, ujalo sa to semienko?

Kedysi som začínala ešte v Širokom, v obecnej knižnici. Dnes sa stretám už s dospelými čitateľmi, ktorí tam chodievali ešte ako deti. Tie je veľmi dôležité podchytiť v ranom detstve. Pamätám sa, ako niektoré deti vedeli aj dvakrát otočiť za jeden deň. V malej knižnici to človek viac postrehol. „Už som prečítal,“ celé nadšené oznamovali. Hneď vidíte na tom dieťati, či rastie vo vzťahu ku knihe. Niekedy sa to časom vytratí, ale ony sa vrátia, vždy sa nájde príležitosť. Ja to vidím zo svojej skúsenosti, keďže prakticky celý profesionálny život som v knižnici. Takže sa veľmi teším, keď stretávam svojich dospelých čitateľov.

Ako ste prišli k svojmu povolaniu? Predsa len, nie je tuctové.

Neviem, či sa mám priznať, lebo ja som sa k tomu dostala z trucu. A potom prišlo nadšenie. Asi mám šťastie, že sa viem nadchnúť pre to, čo chcem robiť a viem sa nadchnúť až veľmi. Vedia ma osloviť nové veci, výzvy. Tu som sa dostala z trucu, lebo kvôli náboženskému presvedčeniu ma nezobrali na vysokú školu, ktorú som chcela ísť študovať. A prvé v poradí, keď sme dostávali nadstavbové štúdium, bolo knihovníctvo. Tak som si zobrala to. Keby tam bola veterina.

Takže vlastne u vás platí, že všetko zlé je na niečo dobré.

Asi áno. Ale vždy som mala blízko ku knihe, od malička. Od obecnej knižnice som prešla asi všetkými pozíciami.

Teraz ste riaditeľka. Dá sa dostať ešte vyššie?

Dá sa. Asi národná knižnica, generálna riaditeľka národnej knižnice.

A neuvažujete o tom?

Už nie, ja si myslím, že už som dosiahla vo svojej profesii vrchol, koordinovala som viaceré činnosti v rámci Slovenska a bol to prínos aj pre našu knižnicu, je uznávaná inštitúcia v rámci Slovenska. Učila som na vysokej škole, teraz prednášam v národnej knižnici na „doškoľováku“. Snažím sa, kde je možné, trošku skúseností, vedomostí rozdať. Avšak u študentov, ktorých som učila, ma zarmucovalo, že som nevidela to nadšenie z toho, čo chcem robiť a teším sa na to. Ja keď som nastúpila na tú školu, tak som sa už tešila, už som napredovala. Snažím sa rozdať zo svojich vedomostí.

Aká je vaša predstava knižnice, ako by mala vyzerať?

V tomto som ja trošku aj rebel – neuznávam, že v knižnici má byť ticho. Mám radosť, keď je v knižnici rušno, ľudia hľadajú, nachádzajú. Študovňa je na to, aby tam bolo ticho, ale inak nech to žije.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári