Stál 25 korún a sporila som naň, pri babkinom „vreckovom“ 5 korún na týždeň – vyše mesiaca. Úžasné spomienky.
Keď ho dnes otvorím, neviem sa prestať smiať. Cifrované písmo, cifrovanejšie zabŕdnutia do výtvarného umenia.
Dnes už o takých notesoch ani nesnívam, čmáram len v robote, do „obyčajných“ zošitov škrabopisom ukážkovým.
Ale už mesiace si sľubujem, že začnem zapisovať hlášky môjho krstniatka Veroniky. Neviem totiž pochopiť, kam môže 3,5-ročné dieťa chodiť na tie slovné zvraty a hlboké myšlienky...
Minule sa boli s mamkou a mladšou Aničkou prejsť. Oproti teta so zelenou hrivou. „Mamííí, vodnííík,“ spontánne vyhŕkla. „Pst, Nika, to je teta a to ona má len také vlasy.“ „Čo...?“ „No jej sa také páčia.“
„A to sa nevidela v zrkadle?“ zaklincovalo dieťa krútiac hlavou. No argumentuj.
O tri dni na to išiel oproti pes, pekne oblečený aj s výraznejším golierom.
„Mamííí, šak ten pes má golier.“
„No, to aby mu nebola zima.“
„Zima? Mami, minule vodník, teraz pes s golierom, to kam ten svet speje?“ mudrovala nad otázkou, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani antickí filozofi.
Jednoducho, má čisto logické otázky. Keď sme sa minule ráno stretli, ja do roboty, ona na poštu s mamkou, volala ma na kávu. Časovo to však nešlo. Po príchode domov to vraj len triezvo skonštatovala:
„Mami, a to Maja prečo musela tak utekať do robotky? Nemohla si s nami pokojnee vypiť jednu kávu? Ona nevie, že život nie je len o práci...?“
Teda, zjavne sa mám toho ešte veľa učiť.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 13/2016, v predaji od 5. 4. do 11. 4.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
