Stála pri jej zrode, teraz na jej čele. O tejto chorobe by vedela rozprávať hodiny. EVA TURÁKOVÁ

Autizmus. Známy-neznámy pojem. Čo si pod ním predstaviť?

Autizmus nie je choroba, je to spôsob vnímania, bytia, spôsob spracovania informácií. Každá choroba, ak sa diagnostikuje, tak sa dá alebo nedá liečiť. Ale nezmeníte osobnosť žiadneho človeka. U detí s autizmom je spôsob spracovania informácií úplne iný, rovnako aj škála prejavov – od mentálneho postihnutia až po nadpriemernú inteligenciu. Čo sa týka funkčnosti, tak v rámci spoločnosti máme od nízko funkčných detí, ktoré málo vnímajú okolie a sú veľmi uzavreté v sebe, až po vysokofunkčné, ktoré majú šancu študovať, ísť ďalej, neskôr sa zamestnať. A fungovať ako bežní ľudia v bežnej spoločnosti, snáď len s trochu inými prekážkami a obmedzeniami, ktoré im autistické vnímanie prináša. Pri nízkofunkčných sú mnohé deti neverbálne, plienkované, majú pridružené ochorenia, epilepsie, potrebujú individuálny prístup a rozvíjame ich osobnosť primerane ich možnostiam. U všetkých je však potrebné posilňovať ich osobné kompetencie, rozvíjať komunikačné a sociálne zručnosti a deficity, ktoré majú v oblasti porozumenia, komunikácie, vnímania a spracúvania informácií nahrádzať alternatívnou formou komunikácie (výmenný obrázkový systém), vizualizáciou času, priestoru a následností činností. Sú to krásne deti, navonok žiadny postih, čo mnohých ľudí mätie a nechápu, ako môžu byť tak stratené v bežných situáciách, ktoré my neurotypickí s prehľadom čítame. V tomto kontexte to majú veľmi ťažké v bežnom živote.

A čo vaša škola, toto prostredie?

Deti v rámci našej školy sa majú, myslím, úžasne, sú v chránenom prostredí, rozumieme im, presne vieme, akými metodikami máme s nimi robiť, aby necítili úzkosť rozumeli nám a my im. A ak sa aj občas stane, že sú zmätené, vieme rýchlo nájsť cestu, aby sa cítili dobre a spokojne. Deti, ktoré sú pustené do bežného sveta, lebo im to funkčnosť dovoľuje, tie to majú asi najťažšie. Jednak si uvedomujú inakosť a bojujú, lebo každý sa chce podobať väčšine, a jednak sa často stávajú obeťou manipulácie, šikany a nesprávneho pochopenia okolia a vylúčenia zo spoločnosti.

Ako vidíte postoj spoločnosti? Je to skôr otvorenosť alebo strach voči takýmto ľuďom?

Skôr je to opatrnosť a možno strach, ľudia nevedia, čo môžu očakávať. Úžasné sú v tomto deti. Sú to také čisté duše a keď sa im veci správne vysvetlia, tak ony nemajú problém ich tolerovať také, aké sú. Vnímame to skrze súrodencov našich detí s autizmom, detí mojich kolegov, ktorí chodia na spoločné akcie a nemajú problém vychádzať s deťmi s autizmom.

Deti asi skôr prijímajú a chápu ako my ostatní, že?

Áno, je to pre ne úplne prirodzené. Aj na našom poslednom benefičnom koncerte bolo najúžasnejšie to, že okrem toho, že naše deti prekonali vlastné bariéry a samy seba, tak sa vymenili pomery javisko a hľadisko a všetky deti, či zdravé, či naše, nakoniec skončili na javisku. Mali z toho úžasnú zábavu, bol to ich čas a neriešilo sa, kto je a nie je autista. Základ je nerobiť rozdiely, vysvetliť, prečo sú iní, prečo ináč vnímajú, aj im pomôcť prejsť z tej pozície „mám obavy, strach“ do pozície „veď o nič nejde“. Aj ony majú, tak ako ja – vlastnú hodnotu a cítenie.

Museli ste aj vy, ako zakladateľka a riaditeľka školy pre autistické deti bojovať v začiatkoch so strachom z prijatia tejto myšlienky? Museli ste veľmi vysvetľovať váš cieľ?

Pravdu povediac, v tom čase pri zakladaní školy som sa stretla s veľmi dobrou odozvou, čo sa týka aj napríklad podnikateľskej sféry alebo ľudí, ktorým, keď sa vysvetlilo, o čo ide, tak nemali problém prispieť prácou, materiálom, aj finančne, čo bolo úplne super. Rodičia detí, ktorí chceli dať dieťa do školy, celé rodiny kolegov, celá moja rodina a priatelia, všetci sme sa podieľali na rekonštrukčných prácach. Všetko sa robilo svojpomocne, bolo to naozaj aj pre mňa čarovné obdobie, keď sme sa každý víkend stretli na veľkej brigáde a končili sme obedom, ktorý robila moja mama pod orechom u nás na záhrade.

To ste sa museli zísť fantastická partia zapálených ľudí.

Naozaj. Stretli sa ľudia, dobrovoľníci, aj tí, čo nemali nič spoločné s deťmi s autizmom. Pre mňa je zadosťučinenie aj to, že ľudia, ktorí verili mne a tejto myšlienke, dnes môžu vidieť, ako nám deti postupujú, rastú. Je pre mňa veľmi dôležité, že nemuseli zažiť sklamanie, že investovali zbytočne čas, nadšenie.

Nadšenie ľudí teda nechýbalo, ale čo úrady?

Úrady spočiatku nie celkom dôverovali myšlienke. Predsa len, ako vždy, keď sa zakladá niečo nové. Boli sme druhá škola na Slovensku, ktorá sa profilovala ako škola, ktorá sa stará len o deti s autizmom, zo začiatku nič nové nie je veľmi prijímané s otvorenou náručou. Ale po 9 rokoch vnímam len pozitívne ohlasy, je to aj vďaka práci celého nášho kolektívu. Snažíme sa byť otvorení, podeliť sa s metodikami, ktoré máme, sú funkčné a pomáhajú. Stále si myslím, že ak človek ide pozitívnym smerom, snaží sa šíriť dobro, tak sa ľudia nakazia.

Odkiaľ beriete tú silu, energiu, dôveru?

Verím veciam, ktoré robím, že majú zmysel. A v tomto smere som aj pri zakladaní školy uvažovala tak, že ak to má byť Božia vôľa, ak to má byť požehnané dielo, tak to bude požehnané. Ak to nie je dobrá myšlienka, tak jednoducho idem hľadať niečo, čo bude mať zmysel. Je to skôr o tom, že sa nefixujem na veci, že musia byť presne podľa mojich predstáv. Všímam si skôr potreby ľudí dookola, našich detí, ich rodín a snažím sa využiť osobnostné dary, ktoré som sa dostala. A je veľmi dôležité, aby ľudia nestrácali sny a mali vízie aj do budúcnosti. Život je cesta. A žiť treba každý deň a keď človek nemá nejakú víziu, tak si myslím, že ten život je strašne ťažký. Keď tú víziu má, tak aj keď je unavený, tak sa nakopne a ide ďalej.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári