Divadlo sa stalo pre Betku Verešpejovú celoživotnou vášňou. Pred študentmi bola v úlohe pedagóga, ale oveľa viac ju naplnila tvorba pre deti. Píše rozprávky, poviedky aj divadelné hry.

Kedy sa u vás a vyprofilovala láska k divadlu? Vedeli ste odjakživa, že tam patríte?

Vyštudovala som v Bratislave etnografiu a folkloristiku na Filozofickej fakulte UK Komenského a súčasť tohto štúdia bolo aj divadlo. Kdesi tam vznikli zárodky moje lásky k divadlu na celý život, hoci vtedy som to ešte netušila. Už ako študentka som v Bratislave mala možnosť chodiť na predstavenia akéhokoľvek charakteru, dokonca aj študentské divadlo bolo v tom čase vynikajúce a už vtedy som cítila, že tam patrím. Bratislava bola fajn, ale nikdy som tam nechcela žiť. Mám v sebe hlboko zakorenené korene a Prešov pre mňa tieto korene predstavuje.

Aké boli vaše začiatky v Divadle Jonáša Záborského?

Krátko po skončení štúdií. Myslím si, že konkurz na lektorku som urobila v roku 1979. V tom čase bol riaditeľom Ján Šilan. Začínala som v činohre, do divadla stále prichádzali rôzni režiséri a tam, počúvajúc ich názory, sme hľadali, čo by prešovských divákov zaujalo najviac. Najkrajšie je, keď má človek množstvo pocitov, chcení a potom to treba zhmotniť do konkrétneho titulu. Potom príde druhá fáza, keď sa začne rodiť. Nikto to síce nechápal, ale ja som milovala čítačky, keď sedia herci za stolom a donekonečna opakujú svoje roly. Mne sa to páči preto, lebo sa dialógy prevaľovali a herci hľadali cestu, ako svoje roly podať čo najlepšie. Rovnako rada som mal aj aranžovačky v priestore ešte bez kostýmov a pozorovala som, ako sa to začína nabaľovať, ako v nejakom laboratóriu. Herci opúšťajú to, čo zažili na čítačke, hľadajú nový výraz a na javisku, keď už sa zapoja emócie naplno, je ten výraz zase iný. Milovala som, keď som na predpremiére sedela v hľadisku a mala som pocit, že to hrajú iba pre mňa a ja prežívam alternatívny život. Keď už na premiéru prišli aj hostia, zakaždým som mala pocit, že mi tú hru vzali a už nastala konštantná situácia. Som v tomto asi egoista.

Prešovské publikum je konzervatívne, ale vnímavé . Je to aj váš názor?

Publikum je veľmi dobré a vďačné. Na každej premiére herci dostávajú záplavu kvetín. Uvedomila som si to napríklad, keď som prišla do Nitry a tam dostali herci len tri kytičky. Až mi z toho bolo smutno. Na druhej strane, keď sme hosťovali s našimi predstaveniami na veľkých festivaloch, musím priznať, že sa objavili isté limity a často sme nemohli konkurovať špičkovým divadlám, ale hodnotenia kritikov boli zhovievavé.

Je medzi hrami niektorá, ku ktorej máte mimoriadny vzťah?

Je ich viac, ale pri mojej milovanej hre Beatles zos A uprostred som sa zakaždým chodila pozerať do hľadiska a sledovala som počas 43 repríz, ako ľudia rôzne prijali hru. Tešila som sa, keď som zistila, že sme publikum doslova dostali. Žili tým predstavením, spievali si s hercami. Bol to skvelý pocit, keď sme oslovili aj mladú generáciu, ktorá Beatles nemohla zažiť.

Máte medzi režisérmi obľúbencov?

Milovala som spoluprácu s Jánom Šilanom. Bol oddaný svojej práci, neodpúšťal lajdáctvo a vyžadoval do hercov kreatívnosť, nie pasivitu. Medzi režisérmi boli pre mňa inšpiratívni Ľubo Majera, Matúš Oľha, ktorý bol v istom období veľmi progresívny, ale aj Edo Gürtler. Na DJZ je skvelé to, že tam stále prichádzali noví ľudia, choreografi, hudobníci, výtvarníci a každý z nich priniesol nové koncepty, ako osloviť diváka.

DJZ v posledných rokoch stavilo na muzikály. Je to dobrá cesta?

Doba je nastavená silnejšie komerčne, ako kedysi a ľudia hľadajú predovšetkým oddychovú zónu. Muzikál spĺňa tento atribút a je jedno, či bude hovoriť o rozmarných príbehoch či vážnej historickej téme, vždy je to silnejšie emocionálne obalené. Urobiť dobrý muzikál je však kumšt, lebo sa v ňom spájajú veľké požiadavky na herca. Musí byť dobre vybavený pre hovorené slovo, spev, tanec a je to náročné aj na koncentráciu. Možno je muzikál na Slovensku ešte v plienkach, ale diváci tie prešovské prijímajú veľmi dobre. Pre mňa je úžasné sledovať, že všetky predstavenia sú vypredané.

Za svoje knihy pre deti ste získala viaceré ocenenia. Chystáte novú knihu?

Ako dramaturg som často narábala so slovom, frázami a textami. Potom prišla taká ponuka, aby som pracovala s detským divadlom a aby som pre nich napísala hru. Vtedy som zistila, že sa mi ľahko píšu dialógy a cítila som pri tom obrovskú slobodu. Začala som teda písať divadelné texty pre deti, potom som napísala rozprávku Kráľovské papuče pre DJZ, neskôr Ako baba Pačmaga ženícha hľadala, Baladu o dreve, Rozprávky z komína a ďalšie. Detský svet mi je blízky a stal sa pre mňa únikovou zónou, kde sa cítim dobre. Potom som prešla k písaniu príbehov, ako sú Trio kotkodák, Maškrtné rozprávky pána Dobošíka a pani Krémešikovej, Šušľavá mušľa, Neplechy školníčky Agneše, ale aj krátke príbehy pre časopisy O korytnačke Tilde. Dominantný prvok je pre mňa komika, ja sa pri tom hrám. Všetky postavy sú svojím spôsobom záporné, ale s humorom, ktorý deti vedia odkódovať. Mám teraz v pláne napísať crazy príbeh, ktorý sa asi bude volať Mačky ostrovné. V Chorvátsku je jeden ostrov, kam chodievam sledovať ich správanie už šesť rokov. Chcem poukázať na to, ako sa turisti správajú voči prostrediu, kam prichádzajú.

Donedávna ste pôsobili aj ako pedagóg na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Ako ste sa a cítili v pozícii učiteľa?

Neviem, či som bola dobrá učiteľka, iba chcem veriť, že som študentom odovzdala všetko, čo som vedela, že som ich dobre namotivovala. Byť pedagóg je pre mňa tak trochu divadelná úloha, monodráma. Niekedy som mala pocit, že som zo seba vydala všetko a výsledok svedčil o niečom inom. Teší ma, keď sa občas ozve nejaký študent, ktorý sledoval moje prednášky a niečo si z ich odniesol, alebo že som mu niečo dala ľudsky. Najťažšie asi bolo prebudiť ich zvedavosť, lebo keď sa to nestalo, mala som pocit, že som ako pedagóg zlyhala. Zakaždým ma však potešilo, keď som ju prebudila a cítila som, že vnímajú a myslia tvorivo. Myslím, že táto doba mladým ľuďom prináša príliš hrubú vrstvu zjednodušenia, povrchného konceptu a to je škoda.

Hovorí sa o vás, že mávate túlavé topánky. Je to tak?

Veľmi rada cestujem a keď ma to začne lákať, prejavuje sa to zvýšenou dávkou nervozity. Napríklad tak, že začnem vyťahovať turistické topánky, keď chcem ísť do prírody alebo bedekre a začnem si v nich listovať. Asi som v tej chvíli pre svoje okolie nepríjemná, lebo chcem od niekoho, aby sa k mojej túžbe pridal. Najčastejšie ma láka Chorvátsko, to je taká moja zamilovaná krajina. Ešte ju nepoznám dôverne a chcela by som. Potrebujem úniky a som rada, keď presvedčím manžela, aby so mnou zdieľal putovanie po neznámych miestach, mestách aj krajinách. Nemám rada organizované zájazdy, stále mám pocit, že musím odbočiť a hľadať ešte niečo naviac. Občas mi stačí aj opustiť mesto a vyjsť si niekam do okolia. Vždy nájdem nejaké neznáme zákutie. Niekedy mi stačí si tam len posedieť s knižkou v ruke a nabije ma to energiou, kreativitou, fantáziou, cítim nový impulz a zrecyklujem staré zabehané koľaje. Má to ešte jeden efekt. Potom mám chuť hľadať o tých miestach informácie a zakaždým sa dozviem niečo nové.

Čo pre vás znamená šport?

Moje športovanie je veľmi opatrné, ale vždy sa spája s prírodou. Som málo talentovaná až priemerná, ale pustím sa do hocičoho, hoci výsledok je často na prahu mojich možností. Moja turistika je vždy spojená s objavovaním rôznych miest, rada bicyklujem, ale nie do kopcov. Zo mňa by pretekár nikdy nebol. Milujem plávanie a zároveň mám veľký rešpekt pred vodou. Tiež korčuľujem a lyžujem, hoci v posledných rokoch uprednostňujem skôr bežky ako zjazdovky. Vychutnávam si to. Keď som bola malá, nútili ma súťažiť v gymnastike a ľahkej atletike a to bolo pre mňa neprijateľné. Nie som súťaživý typ.

Máte ešte nejaké nesplnené sny alebo túžbu po nových zážitkoch?

Sny si produkujem asi každý deň. Ja mám v sebe takú veľkovýrobňu, ale či sa splnia, o tom nikdy nepremýšľam. Nechávam to plynúť. Celý môj život je plný zážitkov, ale človek musí dozrieť, aby ich vedel intenzívne prežívať. Ja hovorím, že nedostatočné zážitky neexistujú. Človek má poznať aj iné svety, nielen to, čo chce sám, aby sa stal celistvejším a rozhľadenejším. Čím som staršia, tým viac mením tieto postoje. Keď som bola mladšia, bola som veľmi netrpezlivý človek, všetko som chcela hneď. Potrebovala som obrúsiť hrany a život to so mnou urobil dokonale. Všetko je dobré, dokonca aj keď to v živote škrípe, len smrť je nezvrátiteľná. Podobne vnímam vzťahy. Sú ako pohyblivé piesky, ale beriem ich ako súčasť ľudského poznania.

Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 15/2016, v predaji od 19. 4. do 25. 4.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári