Dopísal jeden list a hneď za ním aj druhý. Vtedy už bol definitívne rozhodnutý a tak bez váhania urobil to, čo mal v pláne.
PREŠOV. Z poriadne zaprášeného súdneho spisu, ktorý má už viac ako 50 rokov, vyplynulo, že kamarátovi z vojenčiny spôsobil tri tržno-zmliaždené rany na hlave zasahujúce pod kožu, ktoré si vyžiadali 15-dňové liečenie.
Prokurátor obžaloval Emila z trestného činu lúpeže podľa paragrafu 234 vtedajšieho Trestného zákona.
Vojenský súd prihliadol na všetky okolnosti prípadu a vymeral mu trest dva roky nepodmienečne.
Emil sa už dlhšie pohrával s myšlienkou, že sa zabije. Ako vyplynulo z vyšetrovania, chcel spáchať samovraždu, pričom hľadal vhodnú príležitosť na získanie strelnej zbrane.
Využil preto situáciu, keď vojak Bedřich bol k nemu otočený chrbtom a ako už vieme, rúrou ho udrel do hlavy.
Nechcem ťa zabiť!
Emil povedal: „Nechcem ťa zabiť, chcem len tvoj samopal a náboje, aby som sa mohol zastreliť, prosím ťa, prosím!” a pokúsil sa strhnúť mu zbraň z krku.
To sa mu však nepodarilo, lebo Bedřich ho odstrčil a začal z miestnosti utekať. Emil ho prenasledoval, ale rýchlo prestal, keď zbadal, že na dvore sú ďalší vojaci.
Emil podal proti rozsudku odvolanie. Argumentoval v ňom tým, že v rodnom Prešove prežil veľmi ťažké a škaredé detstvo.
Matka, notorická alkoholička, sa oňho nestarala. Napokon sa ho ujal otčim, ktorého celá starostlivosť oňho spočívala v surovom bití, kopaní a týraní…
V odvolaní napísal, že Bedřicha chcel len omráčiť, aby získal jeho samopal.
„Najprv som chcel vystreliť dávku do vzduchu, aby som pre zraneného Bedřicha privolal pomoc a prv, než by došla, zastrelil by som sa.”
Preto navrhol súdu, aby jeho konanie nekvalifikoval ako lúpež, ale iba ako trestný čin urážky medzi vojakmi.
Menšia nebezpečnosť
Emilov obhajca opakovane zdôraznil, že konanie jeho mandanta vzhľadom na úmysel sám sa zastreliť, no inému neublížiť, je podstatne menšej spoločenskej nebezpečnosti než lúpežné prepadnutie, preto žiadal prípad prekvalifikovať na trestný čin urážky medzi vojakmi.
Zároveň zdôraznil, že v Emilovom prípade naozaj postačí podmienečný trest.
Odvolací senát Vyššieho vojenského súdu odvolaniu vyhovel, prvostupňový rozsudok zrušil a Emila uznal vinným z uvedeného trestného činu – vymeral mu 15 mesiacov s podmienečným odkladom na relatívne dlhú skúšobnú dobu – tri roky.
V reále to ale znamenalo, že dva roky povinnej vojenčiny by si bol odkrúcal ďalej a popritom by mu plynul trest. Tak sa aj stalo.
Pozor, nepriateľ číha!
Predseda vtedajšieho Nejvyššího soudu ČSSR v Prahe však podal proti rozsudku odvolacieho súdu sťažnosť.
Senát argumentoval tým, že je vraj jedno, či Emil sa chcel samopalu zmocniť a vlastniť ho a prípadne ním páchať trestnú činnosť, alebo ho chcel len v kratučkej chvíli využiť na samovraždu.
Nejvyšší soud tak vyslovil názor, že rozsudkom odvolacieho senátu Vyššieho vojenského súdu v prospech obžalovaného bol porušený zákon.
Jeho rozhodnutie preto zrušil a právoplatným zostal prvostupňový rozsudok.
Pre Emila to znamenalo, že si musel natvrdo odpykať dva roky a až potom dokrútiť vojenčinu.
O jeho ďalších osudoch nič neviem, len to, že jeho mama sa medzitým upila na smrť a nikdy viac ju nevidel.
Do Prešova sa už potom nevrátil a oženil sa niekde v severných Čechách.
Mená aktérov príbehu sú z etických dôvodov pozmenené.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 17/2016, v predaji od 3. 5. do 9. 5.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
