Hľadal sa dlho, ale už v detstve tušil Vladimír TOMKO, že pôjde cestou umenia. Jeho najmilším dielom je pohyblivý betlehem, na ktorom spolupracoval s Jozefom Pekarom a Milošom Karabinom. Súsošia a sochy z jeho dielne sú však aj vo Vatikáne.
V súčasnosti sa živíte ako umelecký rezbár , ale pokiaľ viem, skúsili ste v živote viacero povolaní. Kedy prišlo rozhodnutie?
Asi som sa rozhodoval vždy zle. Vyštudoval som lesnícku školu, chvíľu som v tej oblasti aj pracoval, potom som študoval rezbárstvo aj poľnohospodárstvo. Jednoducho, hľadal som sa. Nejaký čas som pôsobil ako majster na Strednej umeleckej škole v Prešove v odbore umelecké rezbárstvo. Okolo päťdesiatky, keď som to už vôbec nepotreboval, išiel som ešte študovať filozofiu a etiku. Chcel som ísť medzi vzdelanejších a kultúrnych ľudí, dúfal som, že trošku zmúdriem, ale to sa nenaplnilo a skončil som ako bakalár. Zakaždým, keď som odchádzal z nejakého zamestnania, tak som si hovoril, že stačilo. Chcel som robiť, čo ma baví. Rozhodol som sa, hoci som vedel, že výplatu určite nebudem mať pravidelnú.
Lákalo vás drevo ako tvarovateľný materiál odjakživa?
Asi som o tom začal premýšľať už ako chlapec, keď som chodil do základnej umeleckej školy. Robili sme tam rôzne techniky, ale mne sa najviac páčil linoryt a modelovanie. Predstavoval som si, že raz budem mať plnú policu sošiek, ktoré sám vytvorím. Asi v tom čase som sa začal zaujímať o drevo a jeho tvarovanie. Ako chlapec som chodil potajomky na cintorín na Kalvárii a tam som olamoval suché konáre zo starej lipy. Nebolo to ľahké, lebo na cintoríne bol strážca, tak som tam chodil v noci. Nemal som žiadne nástroje. Našiel som doma veľké klince, s kladivom som upravil špičku na plocho, nabrúsil ju a vyrobil som si rukoväť. Moja prvá soška, ktorú som takto opracoval bola princezná. Mám ju dodnes. Keď som mal asi 15 rokov, mama mi kúpila dláta z Japonska. Ostré, dobre sa s nimi pracovalo a odvtedy boli vždy okolo mňa kúsky dreva, neporiadok a často som mal prsty s množstvom rán a v obväzoch.
Hľadali ste aj inú formu umeleckého vyjadrenia?
Ako som už povedal, hľadal som sa. Nejaký čas aj v hudbe a hrám doteraz. Prvá kapela, v ktorej som hral ešte ako mladík, bola Q16. Nie som si istý, ale asi ešte stále existuje a je v Prešove známa. Druhá kapela bola Venus a teraz je to Ristretto. Hráme rock aj blues, skladby, ktoré nám pripomínajú mladosť a verím, že sa nám darí potešiť aj iných ľudí na koncertoch či na rôznych spoločenských akciách.
Podľa čoho si vyberáte drevo, s ktorým pracujete? Ide o druh, tvar či konečný zámer?
Často ma ovplyvňuje tvar dreva, mám rád, keď sú na ňom aj nejaké kazy alebo hrče, ktoré sa dajú zakomponovať, ale nevyhýbam sa ani kolorovaniu, ak to námet zvýrazní. Keď mám čas, múza prichádza priamo od dreva a príde nápad. Robím si vždy zásobu materiálu, lebo musí dozrieť, vyschnúť, najmä keď ide o sochy v ľudskej alebo nadrozmernej veľkosti. Pri reliéfoch je to iné, ale ja rád robím s lipou aj preto, lebo ma nelimituje štruktúra dreva. Keď tvarujem sochu a vyrezávam tvár, pri lipe ma nezaskočí výrazná štruktúra dreva alebo póry, ktoré by mi detaily tváre rozhodili, ako sa to stáva pri iných druhoch, napríklad pri jelši, vŕbe alebo pri dube. Pri iných sochách je práve výrazná štruktúra žiaduca a vtedy si vyberám taký materiál. Najideálnejšie je, keď si ho môžem vybrať už v lese. Chodievam do terénu a prezerám si stromy označené na výrub. Keď sa mi niektorý páči, lebo záleží aj na tom, kde rastie, urobím si naňho aj ja značku a objednám si ho u lesníkov. Počkám na ťažbu, potom si ho kúpim a uložím, aby dozrelo.
Hovorí sa o vás, že vy stromy aj sadíte. Je to pravda?
Veľa stromov som už možno takto zničil, ale na druhej strane aj veľa vysadil. Napríklad celú lipovú aleju na Sigorde. Sú už veľké, majú možno aj dvadsať rokov. Sadil som stromy aj v iných lokalitách. V srdci som ešte stále aj lesník. Spolupracoval som aj na objektoch Náučného chodníka na Sigorde smerom na Zlatú Baňu.
Zdá sa, že rezbárstvo je jemná práca s dlátom, ale často je potrebná aj hrubá sila. S akými nástrojmi pracujete?
Používam motorové píly, elektrické dláta, brúsky, hocičo, s čím môžem opracovať kmeň stromu, ale nakoniec príde aj tak na rad dlátko, s ktorým treba narábať veľmi citlivo. Hovorí sa, že aj majster sa utne a je to pravda. Keď má človek hotovú sochu a potom sa mu neopatrnosťou stane, že pokazí detail tváre, zlomí nos alebo článok prsta, tak je to ťažká situácia. Môžem byť nahnevaný len sám na seba a začať znova. Stalo sa mi to. Hneval som sa, plakal aj rozbil sochu, ale po každej takej skúsenosti som bol čoraz opatrnejší. Najhorší je pocit, že mesačná práca je pre jednu chybu zničená.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
