Pri jeho príležitosti si Kendičania zaspomínali aj na svojho rodáka Jána Komu, etnografa aj kronikára. Usporiadali výstavu k jeho nedožitým 95. narodeninám.
KENDICE. Mnohí dedinčania na Jána Komu spomínajú ako na skromného a vždy ochotného človeka. Zapájal sa do aktivít v obci, zozbieral historický materiál a napísal publikáciu Kendice vo svetle dejín a ľudovej kultúry.
Zostavil ju pri príležitosti 750. výročia od prvej písomnej zmienky o obci, ktorá bola v 13. stor. sídlom kráľovských strážcov hraníc.
Od roku 1957 bol totiž aj obecným kronikárom. Podrobne, dokonca na 21 stranách v nej opísal kendickú svadbu a doplnil aj notový záznam starodávnych svadobných a obradových piesní. Zapísal tiež celú betlehemskú hru Jašličkare, ale aj rôzne rodinné, spoločenské a výročné zvyky.
V jedálničku Kendičanov dominovala kapusta
Kto Jána Komu poznal lepšie, vedel, že bol v podstate veselý človek, rád sa smial a ani kulinárske pochúťky mu neboli cudzie.
Rád ochutnával, ale či aj varil, to už jeho rodina neprezradila. Ako etnograf a muzeológ sa už v dôchodkovom veku rozhodol, že by sa nemalo zabudnúť nielen na zvyky, kroje, pesničky, ale aj na tradičné jedlá, lebo Kendice boli kedysi „kapustárskou baštou“.
Kapusta sa v Kendiciach nielen pestovala vo veľkom, ale tvorila základ množstva jedál, ktoré sa v domácnostiach často varili. Potvrdzuje to aj receptár gazdovských jedál, ktoré zostavil.
Mal úspech, čo potvrdila aj aktuálna výstava. Mladé gazdinky sa o suroviny a postup pri príprave zaujímali, staršie zase porovnávali, či je rovnaký, aký poznajú v ich domácnosti.
„V Kendiciach sa netradovalo, ani neujalo spoločné stolovanie. V lete sa jedlo nosilo na pole a v čase sezónnych prác bola hlavným denným jedlom večera. Iba v nedele a sviatky sa okolo stola zhromaždila celá rodina. Pri jedení však sedeli iba muži, ženy vždy stáli. Až do roku 1930 sa udržiaval prastarý zvyk variť na nedeľné raňajky kapustu. Asi z toho dôvodu dostali Kendičania prezývku Kapuščare,“ píše vo svojej knihe Ján Koma.
Zvláštnosti stolovania
Kendičania mali svoje zvyky aj pri stole. Polievkou nazývali iba vývary z mäsa. Inak, ako prvé jedlo konzumovali halušky v rôznych obmenách alebo pirohy a potom sa podávalo „chľipane“, čiže polievka.
Mohla to byť sciranka so zapraženu vodu, sciranka s kvašnim mľikom, juška z bečki s haluškami, ľušta, kišeľ, demikat a podobne. Veľkej obľube sa tešili mačanki a kišeľ.
Halušky zo zemiakového cesta „trepanki“ varili s kapustou, tvarohom, bryndzou aj lekvárom.
Kto bol Ján Koma?
Bol doktorom filozofie a kandidátom historických vied z odboru etnografia a muzeológia. Najväčšiu časť svojho života venoval týmto oblastiam v regióne východného Slovenska.
S manželkou Máriou vychoval tri deti. Jeho ťažké detstvo v ňom možno zanechalo istú stopu. Skromnosť a ochotu pomáhať aj sa podeliť so svojimi odbornými skúsenosťami.
Narodil sa v roku 1920 v Kendiciach a keď mal 5 rokov, jeho otec odišiel za prácou do Ameriky. O jeho výchovu sa potom starala len jeho matka.
Základné vzdelanie získal v Kendiciach, stredoškolské na gymnáziách v Prešove, Košiciach a maturoval dokonca v Kláštore pod Znievom. Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Piešťanoch, Trnave a napokon ho zavŕšil v Bratislave.
Jeho prvým pracovným pôsobiskom bol Psychotechnický ústav v Košiciach. V rokoch 1951-53 bol riaditeľom Šarišského múzea v Bardejove, od roku 1953 až do jeho odchodu do dôchodku pôsobil ako etnograf vo Vlastivednom múzeu v Prešove.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 19/2016, v predaji od 17. 5. do 23. 5.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
