Magdaléna Magyarová (67) zo Sabinova je špeciálny pedagóg pre mentálne postihnutých už neuveriteľných 50 rokov.A to dokonca aj v jedinej, Spojenej škole v Sabinove. Miluje prácu a deti milujú ju. Vďaka obetavosti i nepopierateľnej charizme.

Prezraďte, ako je možné, že ste 50 rokov vydržali pri jednom povolaní a na jednom mieste?

Viete, to bola čistá náhoda. Dávala som si žiadosť na detskú pediatriu do Prahy na Karlovu, bolo to v roku 1966, obdobie súdruha Novotného a on mal Slovákov tak rád, že všetkých povyhadzoval. Moja mama sa tomu veľmi tešila. Mala som štyri mesiace, keď mi otec tragicky zomrel, mama sa nevydala a nechcela, aby som odišla do Prahy, ale ostala pri nej. A keďže ma nevzali na štúdium, zobrali ma do školy na zastupovanie. Voľakedy sa to dalo, lebo mali málo zastupujúcich učiteľov. „Ak vydržíš, o rok pôjdeš zas na prijímačky,“ hovorili. Lenže ten rok spôsobil, že som sa zoznámila s mojím mužom a už som nikam nešla. Tak som začala diaľkovo študovať, urobila som si fakultu v Prešove a práca ma zaujala natoľko, že som si povedala, že keď nerobím s chorými deťmi, tak budem aspoň s čiastočne chorými.

Špeciálna pedagogika je však náročná na psychiku.

Niekedy sa deti nedelili. Dnes je to A variant – deti s obmedzenými mentálnymi schopnosťami, robia im špecializované triedy, tam zostávajú. B variant je náročnejší, treba sa im venovať, pridružia sa iné problémy, zrakové, pohybové, sluchové a C variant – každé dieťa musí byť zaškolené – to sú imbecili a ťažko vzdelávateľné a sčasti vychovávateľné. A detí je dosť.

Koľko ich máte tu na škole?

Cez stovku. Podstatný je individuálny prístup, deti sú rôzne, nedá sa klasicky odučiť hodina naraz.

Neunavuje vás táto práca?

Nie, naopak, nabíja ma. Je tu mladý kolektív, mladí učitelia a nechcem zaostať, pokuľhávať a to ma nútilo, aby som si urobila počítačový kurz. Tiež som tu bola a 19 rokov vo funkcii riaditeľky. Ale potom manžel ochorel, nedalo sa pevne sedieť na dvoch stoličkách a ja som dala prednosť rodine.

Za 50 rokov je už čo porovnávať. Veľmi sa zmenili osnovy a prístup k deťom?

Veľmi sa to zmenilo, obsah učiva, vtedy to bola komunistická éra, socialistické učebnice. Teraz je to už voľnejší prístup. Kedysi sa bazírovalo len na učebných osnovách, aby to deti vedeli, dnes je to na celkovej osobnosti žiaka, lebo učiteľ nielen učí, ale aj vychováva. Tiež aby sa žiak „céčkar“ vedel aspoň podpísať a prečítať nadpisy na obchodoch. Niekedy sa to podarí, niekedy nie.

Kedy sa to nepodarí?

Pokiaľ to mozgové centrum nie je tak dostatočne vyvinuté. Mali sme žiakov, ktorí nemali vôbec vytvorený pojem čísla. Dieťa čítalo plynule, ale dva a jedna spočítať bol problém. Teraz mám jedného autistu, nie je potvrdený, len na základe naštudovanej literatúry sa mi to potvrdzuje, s ktorým sme mali veľmi ťažké začiatky. Plakal, odmietal, kopal. Chodila som s modrými nohami. Ale teraz sme si našli k sebe cestu, máme sa radi a pritom ani nezvyšujem hlas a ostatní nechápu, ako to je, že sa máme tak radi.

Máte charizmu, ten žiak to asi vycíti.

Niekedy by človek povedal, že dieťa nedokáže oceniť aktivitu učiteľa, ale boli by ste prekvapená, že ako to dokážu. Teraz mám žiaka v druhom polroku zo základky a mi hovorí: „Pani učiteľka, keď som tu prišiel, tak som čítal ma-lý, teraz prečítam malý.“ Slabikoval skoro pol roka. Deti treba učiť nielen mozgom, ale aj zmyslami čítať. Našim deťom už lekár nepomôže, len učiteľ. Musí vedieť s nimi pracovať.

A vedeli by ste zrátať, koľko detí ste už „odchovali“?

Tak si to zrátajme, 50 rokov. Ročne priemer niekedy bol vyšší, i 10-12 žiakov. Niekedy sme mali vďaka vyššej populácii i 17 žiakov. Dnes sú prípady ťažšie, sú znížené počty. Pri niektorých plienkovaných „céčkaroch“, keď sa im chcem venovať, musím mať asistentku, aby sa venovala jemu alebo ostatným. Inak by som ochudobnila ostatných žiakov o tú prácu.

Pre vás to už nie je práca, ale vyslovene povolanie, však?

Tak áno.

Nikdy ste to nechceli zmeniť? Nemali ste pocit vyhorenia?

Zatiaľ sa mi to nejaví, čo je možno dobré, že si vždy nájdem niečo nové, sledujem internet, zborovňu a vždy sa snažím niečo iné nájsť. Deti sa unudia raz-dva, pozornosť udržia maximálne 5-6 minút a ja ich musím upútať, aby nerobili zlosť, nevyrušovali a bavilo ich to.

Spomínali ste, že sú menšie počty v triede kvôli ťažším prípadom. Odrazí sa to i na náročnosti práce?

Tá práca je veru ťažšia. Voľakedy tie deti, ktoré sú C variant, niekedy už aj B, boli oslobodené od povinnosti dochádzať do školy. Tým pádom, že teraz sú v škole, tak musíte s nimi niečo robiť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári