Môj kamarát Juraj mal narodeniny, aj meniny, tak tesne za sebou. Mnohí mu na facebooku blahopriali, to sa tak patrí – písali všetko najlepšie, posielali virtuálne pohľadnice, na nich gýčové blikajúce kvety, torty...
A pokračovali – všetko náááj, všetko najsamlepšie, happy birthday, živió. Želali mu pevné zdravie. Jeden pán mu napísal ako prianie toto: Všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia, pohody a tvorivých síl.
A aj by to bolo krásne, bolo by to v poriadku, keby Juraj pred niekoľkými mesiacmi nezomrel na Islande...
To je taký nešvár posledných rokov. Začalo to hromadnými esemeskami počas rôznych sviatkov. Vianoce, Veľká noc, meniny.
Všetci vinšujú a čím ďalej, tým viac to vyznieva akosi neosobne. Ľudia jednoducho rozpošlú správy celému telefónnemu zoznamu, neadresne.
Ja neviem, možno som nevďačná, ale mňa sa tieto priania skutočne nijako nevedia dotknúť...
Ešte pre dvomi rokmi mi do schránky chodievali pohľadnice. Od babky. Pri každom sviatku, či to boli meniny, narodeniny, Vianoce.
Babka si vždy spomenula, kúpila kartu (ako hovorievala), známku, vystála rad na pošte. Všetky som si odložila. Viac ich už nepríde...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
