S prešovskou spisovateľkou Gabrielou Futovou (45) sme už profilový rozhovor mali. Bolo to vlani, krátko predtým, čo u nej prepukla zákerná choroba. Liečbu prežívala s humorom a dnes je, verme, z najhoršieho von.

PREŠOV. Veľký rozhovor s „rekonvalescentkou“ Gabrielou Futovou nedávno spravili naši kolegovia z časopisu Profit. Niet k nemu čo dodať, radi z neho podstatnú časť uverejňujeme.

Je slovenská spoločnosť pripravená na detských hrdinov z rodín rozvedených manželov, deti, ktoré neposlúchajú a túžia byť vlkmi či bosorkami?

Nezaujíma ma, či je spoločnosť pripravená. Keď dostanem nápad a môj hlavný hrdina bude z rozvedenej rodiny, tak bude z rozvedenej rodiny. A keď bude mať dve mamy alebo dvoch tatkov, lebo okolnosti to zariadili takto, tak budem písať o hrdinovi, ktorý žije v nezvyčajnej rodine. Celý život je o tolerancii a láske. Nemám rada zovšeobecňovanie a škatuľkovanie. Podstatné je, aby sa ľudia k sebe správali prívetivo a navzájom si nijako neubližovali.

Momentálne máte zdravotné problémy, ako sa s nimi vyrovnávate?

Keďže ma nič nebolí, je mi fajn. Chorobu vnímam ako možnosť oddýchnuť si, na chvíľu vyskočiť z kolotoča a upratať si v hlave a v duši. A rozhodnúť sa, ako budem žiť ďalej.

Ako vám choroba zmenila pohľad na svet?

Uvedomila som si, aké banality v živote riešime. Pozerám sa teraz na mnohé knihovnícke veci z nadhľadu a je mi smiešne. Ako sa leniví ľudia tvária, že nevedia, kam skôr skočiť. Ako si ľudia potrpia na funkcie a vlastnú dôležitosť, pre ktorú nepustia do práce cudzie dobré nápady. Ako si navzájom závidia a dokonca dokážu iným znepríjemňovať život. Vidím milión hlúpostí a zákerností, bez ktorých by bol život jednoduchší, zaujímavejší a progresívnejší. Ale vidím aj množstvo drobností, z ktorých sa môžem tešiť. Užívam si, keď som sama a môžem robiť, čo chcem. Moja lekárka mi doslova prikázala, aby som si užívala každý deň, a mala pravdu. Naozaj sa to dá. Keď som si uvedomila vlastnú smrteľnosť, aj všedný deň začal byť odrazu radostný a zaujímavý.

Vyštudovali ste žurnalistiku. Kedy ste zistili, že chcete písať pre deti?

Pôvodne som vôbec neplánovala, že budem písať pre deti. Môj sen bol napísať bestseller pre dospelých. Problém bol v tom, že som žiaden nápad na dospelácky bestseller nedostala. Zato ma kopla detská múza a napísala som prvý rukopis s názvom Naša mama je bosorka. Presne vtedy som prišla na to, že písanie pre deti je pre mňa to pravé orechové.

Ste spisovateľka. Čo čítate?

Čítam všeličo, aj pre deti, aj pre dospelých. Kým som neochorela, čítala som dosť veľa. Paradoxne, teraz, keď mám na čítanie čas, ma knihy až tak nepriťahujú. Neviem, čím to je. Sama som tým nemilo pre-
kvapená.

Napísali ste šestnásť kníh pre deti. Čo bola inšpirácia?

Mala som pekné detstvo, aj keď som vyrastala bez otca. Sme veselá rodina, doteraz sme v kontakte a stretávame sa aj so širším príbuzenstvom a to je úžasné. Na každé rodinné stretnutie sa nesmierne teším a baví ma, že aj keď som už dávno v dospelom veku, na stretnutí sa cítim ako decko. Detstvo ma inšpirovalo už veľakrát, začínam sa však obávať, že tento zdroj inšpirácie je už vyčerpaný.

Kde hľadáte inšpiráciu dnes?

Nápady prichádzajú kdekoľvek a kedykoľvek. Absolútne funguje prechádzka niekde mimo ľudí. Keď idem peši, vtedy akoby sa mi myseľ totálne uvoľnila a nápady sa pretekajú, ktorý príde skôr.

Čo vám prekáža na knižnom biznise?

Možno to, že sa tu veľa teoretizuje a že veľa ľudí sa berie príšerne vážne. Nemám rada škatuľkovanie a nepáči sa mi, keď intelektuálnejší autori a čitatelia dehonestujú iné typy literatúry. Človek sa potom niekedy až bojí vysloviť svoj názor, lebo mu hrozí „slovné“ ukameňovanie. Čitateľský záujem vnímam ako veľmi rôznorodý. Koľko ľudí, toľko chutí.

Môžete sa aktívne podieľať na výbere obálky, ilustrátora?

Teraz už áno, aj keď to nejako extra nevyužívam. Prvé roky o týchto veciach rozhodovalo len vydavateľstvo. Teraz sa ma zvyčajne pýtajú, či s výberom ilustrátora súhlasím, alebo mám nápad ja. To preto, lebo sa mi už párkrát stalo, že som pri písaní rovno v hlave videla konkrétne obrazy. A keď sa podobali na ilustrácie konkrétneho ilustrátora, tak bola voľba jasná. Ešte sa mi však nestalo, aby som nejaký nápad odmietla. Mám rada, keď mi knihy ilustrujú aj dosiaľ neznámi výtvarníci.

Máte vlastný proces písania?

Keď mám rozpísanú knihu, vždy príde chvíľa, keď ma jej písanie prestane baviť. Vtedy sa musím nútiť a dokončiť ju. Musím sa nastaviť pracovne a podvečer, či sa mi páči, alebo nie, sa zatváram do izby a pracujem. Z izby po hodine zvyčajne vychádzam úplne nadšená. Nie z písania, ale z toho, že mám za sebou povinnú jazdu.

Po rokoch v Mladých letách ste zmenili vydavateľstvo. Čo vás k tomu viedlo?

Zmeny prišli s okolnosťami. Mám zmeny rada, ale nie pri ľuďoch. Keď som zvyknutá na spoluprácu a štýl práce niekoho konkrétneho, mám potom obavy zo spolupráce s iným človekom. Zvykám si pomaly. Mladé letá urobili personálne zmeny a ja som odišla za človekom, bez ktorého si svoj spisovateľský život neviem predstaviť. Lenže napriek tomu mi Mladé letá prirástli k srdcu, takže momentálne majú môj najnovší rukopis. Aktuálne som v situácii, že sa cítim zaviazaná viacerým vydavateľstvám, lebo všade sú na mňa ľudia takí dobrí, že im chcem urobiť radosť ďalšími rukopismi. Takže mám čo robiť. Niekedy sa cítim na roztrhanie, ale som za to vďačná.

Pracujete v knižnici. Ako vidíte budúcnosť kníh?

Tlačené knihy z tohto sveta nevymiznú. Ľudia chcú príbehy, informácie a chcú o nich aj čítať. Vidno to na tom, ako si mnohí rezervujú knižné novinky, aké poradovníky sa vtedy na knihy vytvárajú. Knižnice sú u nás na Slovensku dosť podceňované, pritom patria medzi najnavštevovanejšie kultúrne inštitúcie.

Aká je dobrá detská kniha?

Deti by sa mali naučiť, že kniha je fantastický spoločník a že čas sa dá prežiť aj pri vypnutej televízii. Taká, ktorá vtiahne detského čitateľa do príbehu, že po jej dočítaní ľutuje, že sa kniha skončila, okamžite začne čítať ďalšiu, aby si čitateľský zážitok zopakoval. Ako motivovať deti k čítaniu? Je potrebné deťom odmalička čítať a rozprávať sa o príbehoch i faktoch, ktoré v knihách nájdu. Naučiť ich, že knihy majú miesto v maminej kabelke, v ich ruksakoch, v aute, všade... Že čas sa dá prežiť aj pri vypnutej televízii s knihou v ruke.

Aké ste dostali reakcie na knihy?

Sem-tam nejaká mamička napíše, že práve moja kniha naštartovala jej dieťa k láske k čítaniu, z toho som od radosti celá bez seba. A stále som prekvapená. Stáva sa, že mi napíšu aj deti a niečo vytknú. Sú úžasné v tom, že sa nehanbia a spontánne reagujú. Úplne hotová som z toho, keď ma na besedách objímajú.

Vždy sú aj takí, ktorí kritizujú. Ako sa vyrovnávate s kritikou?

Ak je kritika mienená dobre a konkrétne, mám ju rada. Jasné, zamrzí ma, ale zvyčajne, keď nad ňou porozmýšľam, tak ma mrzieť prestane. Buď sa s ňou stotožním, alebo nájdem argumenty, ktoré vysvetlia, že nie je oprávnená. Alebo ju rešpektujem ako iný názor.

Píšete pre deti od roku 2000, viete už odhadnúť reakcie detí, možno rodičov?

Nie, vôbec. S vydaním každej knihy ma opantáva strach a stres. Bojím sa, že sa kniha nebude páčiť a že čitateľov sklamem.

Dokážu vás reakcie čitateľov ešte prekvapiť?

Stále ma dokážu prekvapiť. Keď čakám kritiku, príde pochvala. A keď som si bola napríklad knihou Nejdem a basta absolútne istá, našli sa rodičia, ktorí ma zvozili pod čiernu zem. Boli pobúrení, že sa v nej vyskytujú nadávky. Slová ako „grc“ a „prd“ za nadávky nepovažujem. Ani slovník slovenského jazyka neoznačuje tieto slová ako vulgárne. Zato deti boli z rovnakej knihy nadšené.

Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 22/2016, v predaji od 7. 6. do 13. 6.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári