Figu, na povrch vyplávajú postupne všetky moje temné stránky ja. Výbušnosť, motkanie, chronické meškanie.
Šéf už len krúti hlavou. A to sa fakt snažím. Ráno si privstanem! Figu, pracujem do noci, ráno sa ledva vytrepem z postele...
Pokus číslo dva. Všetko si pripravím dopredu. Dosiahnuteľné asi tak ako zabehnutie maratónu v mojom prípade.
Síce... Dalo sa to urobiť aj v sobotu večer o deviatej, ale keď na mňa muž kukol krivým pohľadom, radšej som ten notebook zaklapla.
A tak vyrábam stresy svojmu šéfovi priebežne. Má to so mnou horšie ako zle. O mužovi už nehovoriac.
So mnou žiť je umenie. Ale ja za to nemôžem, že ja som sa dobre vydala a môj muž sa zle oženil.
A to isté v rámci práce nadriadený. Kiežby mal inú posilu. Takú pedantnú, pracovitú, bez milióna aktivít. Ale nekvílim, je to trápne...
Zatiaľ si vychutnávam túto živú robotu. Aj keď v kroji na festivale dopisujem posledné riadky. Aspoň sa hrám na dôležitú.
„Mária, vyhoď ten noťas, nenahraditeľných sú plné cintoríny,“ zalamuje rukami bývalá triedna učiteľka.
Pravdu má. Jeden flek tam čaká aj mňa. Dovtedy budem žrať nervy všetkým dookola.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 22/2016, v predaji od 7. 6. do 13. 6.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
