Herec Eugen Libezňuk televízor nepozerá

Herec EUGEN LIBEZŇUK si svoju manželku všíma až po šiestej večer a práca za ním chodí aj domov.

Zbožňuje lesk v očiach divákov, keď s ním prežívajú sekundu, ktorú práve ako postava prežíva, to je pre neho to pravé orechové. Pôvodom Ukrajinec, je hercom Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Je nositeľom Ceny Jozefa Kronera za postavu Gogoľovho Chlestakova, získal divadelnú cenu Dosky 2009 za postavu Lopachina v Čechovovej hre Višňový sad a mnoho ďalších ocenení.

Učia sa od vás mnohé mladé talenty. Prečo ste si vybrali toto povolanie? Čo vám je na herectve najviac sympatické?

Som veľmi rád, že sa odo mňa učia mladé talenty, ale rozhodne si nemyslím, že som najlepším hercom. Toto povolanie som si vybral preto, že kedysi dávno nás jedna moja spolužiačka zo školy prehovárala na herectvo. Všetci ostatní boli proti tomu, ale pretože som bol už dospelým človekom, tak mi to nemohli nijakým výrazným spôsobom zakázať. Všetko ale dovtedy smerovalo k tomu, že som mal ísť do Kyjova na dopravnú školu. Lenže talentovky na divadlo boli o mesiac skôr. A mne sa ich nejakým zázrakom podarilo spraviť, takže hovorím, že som sa dostal k svojmu povolaniu omylom. Na herectve sa mi zdá najviac sympatické to, že ľudia ma spájajú s mojou postavou a berú to tak, že som presne taký istý, ako tá postava a sú potom veľmi prekvapení, keď sa zrazu a správam troška inak.

Prečo ste si vybrali práve toto povolanie?

Je to práca, ktorá ma občas baví.

Len občas?

Nemôžem povedať, že by ma bavila celý čas, to by som niekoho naštval.

Pravdepodobne si nosíte prácu aj domov…

Táto práca je zákerná v tom, že ju nikdy a nikde nemožno odložiť. Závidím ľuďom, ktorí idú do práce, tam ju urobia a len čo vyjdú za bránu, tak už si na ňu ani nespomenú. V mojej práci si večer ľahnete do postele a začnú vám hlavou bežať myšlienky, a ani neviete ako a už je ráno, pol piatej. Takže prácu si domov nenosím, ona za mnou všade chodí sama.

Je aj vaša malá dcérka herečkou, keďže vyrastá v rodine dvoch hercov? Nevadí vám, že pracujete spolu so svojou manželkou?

Aj moja malá dcéra je talentovaná, čo sa týka herectva, hrá výborne, aj keď o tom ešte nevie. Teraz má 4 a pol roka. A to, že pracujeme s manželkou spolu, ma nemrzí, ale snažíme sa v divadle nevidieť. Ešte aj doma sa tvárime, že sme ešte v divadle... A po šiestej si zrazu jeden druhého všimneme. Takže vlastne hráme neustále.

Herci tvrdia, že majú radšej divadlo ako film. Ako je to u vás?

Film je svojim spôsobom od divadla taká odlišná profesia, že som toho názoru, že film nie je pre herca umenie. Film, to je spôsob tvárenia sa – tam nič neprežívaš, tam sa musíš tváriť. A v divadle hráš úlohu a prežívaš ju od začiatku do konca kontinuálne. Pri filme sa musíš tváriť len na ten okamžitý záber, ktorý sa práve točí. V divadle zo seba vydáš výkon. A ten lesk v očiach divákov, keď s tebou prežívajú tú sekundu, ktorú práve ty ako postava prežívaš, to je to pravé orechové. Pri filme najväčší výkon podáva režisér a strihač, pretože na nich záleží konečný výsledok. V divadle, ak si na javisku, ty to vedieš, ty toho diváka vťahuješ do deja, aby prežíval s tebou to, čo ponúkaš a ponoril sa s tebou do deja.

A ako sa vnímate vy ako herec? Cítite ako ste sa za 30 rokov, čo pôsobíte na scéne, vyprofilovali?

Po tridsiatich rokoch na scéne vidím rozdiel jedine v tom, že nie som už taký drzý, že som pochybovačný a viac o tom rozmýšľam, než keď som bol mladý, ako hovoril náš kolega, že musíme hrať drzo a veselo. A s pribúdajúcim vekom si človek začne aj hovoriť, či to, čo robí, je správne. Vychádzam z toho, že čím viac to robím, tým viac poznávam, že to neviem a premýšľam nad tým, či to robím správne.

Ktoré postavy stvárňujete najradšej? Musíte stále skúšať tak ako pred rokmi, alebo to po toľkých rokoch ide už samo?

Postavy a ich charakter si nevyberám. Len raz v živote som povedal, že ak tu úlohu nebudem hrať, tak si niečo urobím a v divadle sa zľakli, tak mi tú úlohu dali. Ale postavy prijímam s pokorou a so záujmom, lebo každá postava je v niečom iná. A ak nie je, tak to nové v tej postave hľadáš. Nikdy to nejde samo, vždy sa človek musí snažiť, aby niečo získal, aby získal skúsenosti. V začiatkoch pri každej novej čítačke každý tápa.