Gorila, Váhostav, CT-čko a asi aj kauza Kaliňák (kiežby som sa mýlil) ukazujú, že slovenská ulica je malá a slabá.
Za štvrťstoročie od roku 1989 sme si nejako zvykli, že krv netečie, politici sami od seba neodstupujú, kradnúť a klamať je normálne a strany musia počúvať svojich oligarchov.
Že konflikt záujmov, politická osobná zodpovednosť aj verejný záujem sú iba účeloví, v praxi bezvýznamní lochneskí draci. Všetci o nich hovoria, ale nikto ich nikdy nevidel.
Aj napriek všetkým antipatiám a kritickej miere zneužívania štátu a eurofondov som vládny Smer dlho považoval za ďaleko najdisciplinovanejšiu stranícku štruktúru schopnú udržať krajinu v akýchsi „povolených“ červených číslach (čo samozrejme nie je žiadna referencia).
Posledné dni ale ukázali, že táto disciplína bola iba vedľajším produktom paktu krstných otcov slovenskej politickej „cosa nostry“ (rozumej „ich veci“).
Kaliňáko-bašternákovská výroková nelogika, vyklamanie sa do šokujúcej triezvosti na kosť obnažili krátery na slovenskej metastáze parlamentnej demokracie.
A v plnej paráde narazili aj na zákony takých exaktných vied ako je fyzika či matematika.
Áno, ako hovorí klasik, netreba byť účtovník, ani iný majster sveta, ale ani sledovať konšpiračné či dekonšpiračné weby, aby aj priemernému deviatakovi bolo dnes úplne jasné, že do politiky sa chodí predovšetkým zbohatnúť.
Politici zarábajú, pijú, fetujú, klamú a podvádzajú. Ale aj pracujú, trápia sa, robia pre ľudí, plačú, rozdávajú, organizujú, milujú a modlia sa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
