Nedávno som sa pýtala mojej kamarátky zo Spojených štátov v čom to je? Ako je možné, že USA s toľkými štátmi, ktoré majú rôzne miestne občas protichodné zákony dokážu spolu koexistovať už toľko rokov?
Ako je možné, že v jednej krajine môžu spolu fungovať napr. konzervatívny Texas s trestom smrti a liberálna Kalifornia, či New York, ktorí presadzujú veľakrát hodnoty na prvý pohľad nekompatibilné s konzervatívcami?
Človek si povie, že niektoré zákony skutočne v základných princípoch tak odporujú zákonom ostatných štátov, že predsa nie je možné zdieľať a vyznávať spoločnú ústavu.
A predsa, funguje to. Prečo to ale nefunguje v Európskej únii?
Moja kamarátka vôbec nemusela premýšľať nad odpoveďou. Prišla jej úplne jasná, zrejmá: „My sme v prvom rade Američania, až v druhom rade sme Kalifornčania, Texasania, Floriďania. Vy ste v prvom rade Slováci, Francúzi, Briti, až potom ste Európania. Každý z vás dáva vlastnú krajinu na prvé miesto pred spoločenstvom.“
Patriotizmus môže fungovať v oboch prípadoch. Môžeme byť hrdí Slováci a zároveň hrdí Európania.
Teraz je také moderné kritizovať Európsku úniu, lebo diktát a podobne. Čo presne je ten diktát? Čo presne nám vadí?
Lebo viete, zovšeobecniť sa dá hocičo, dajú sa aj preberať obľúbené prázdne frázy, ale čo konkrétne je za tými frázami?
Kedysi sme sa dohodli, že vstúpime do európskeho spoločenstva, lebo sme chceli rásť, chceli sme sa ako krajina rozvíjať, potrebovali sme sa posúvať.
Dohodli sme sa, že budeme dodržiavať spoločné pravidlá na nadnárodnej úrovni a zároveň nám zostane vysoká miera integrity, autonómie.
Máte pocit, že nám to niekto berie? Máte pocit, že sa máme horšie ako pred rokom 2004? Máte pocit, že sme neporástli?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
