... telegramy ňeše – spieva sa.
Nostalgicky vtedy zaspomínam na brigádnické časy, teraz cez prázdniny zvlášť. Keď som štyri letá po sebe chytala bronz a pila hektolitre vody v kluse s poštárskou kapsou na pleci.
Po rozpálenom sídlisku v meste. Vždy po budíku o 3.50 (stihnúť tri busy a dva prestupy). O 5.40 už v plnej poľnej pri halde listov. O 7.30 už cestujúca na rajón.
Ako najmladšia som fasovala ten najvzdialenejší, tašku na kolieskach tiež mali len tie zaslúžilé poštárečky.
Ovešaná z každej strany, s tučnou peňaženkou a dennodenným stresom, že by mi kvôli nej niekto neklepol po hlave.
Poštárčina nie je len prechádzka z dlhej chvíle. Ale keď som ráno nemohla otvoriť oči, vždy som si vravela, že lepšie ísť s poštou ako rúbať drevo.
A tak som vstala. Ale škodoradosť vstávala so mnou. Nespím ja, čo budú spať iní?
Bola to skutočná slasť zvoniť o 7.50 sladko búvajúcim potenciálnym študentom, ktorým som nosila tie dlhoočakávané rozhodnutia o prijatí na školu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
