Je otcom dvoch synov. Jeho kresby zverejňujú viaceré noviny, no dlho bol zakázaným autorom. Je známou postavou prešovského i rusínskeho kultúrneho a spoločenského života. Viac už prezrádza sám v rozhovore.

Narodili ste sa v Šapinci, v dnešnej časti Okrúhleho. No dlhé roky žijete v Prešove. Z rusínskeho prostredia ste sa ešte ako žiak ocitli aj s rodinou v Prahe. Kedy ste začali kresliť karikatúry?

Bývali sme u strýka, bol vojak z povolania. Potom ho prevelili ako dôstojníka do Zvolena, no my sme nemali ešte byt, tak sme potom išli do Zvolena za ním. A až tam som sa učil po slovensky. Neskôr sme dostali v Bratislave byt, tak sme sa presťahovali a tam som nastúpil na priemyslovú umeleckú školu. Pamätám si, že tam som začal kresliť. A otec jednu karikatúru, ktorú som nakreslil, odniesol do Roháča. Oni povedali, že je to zaujímavé, že sa mám snažiť, ale nič viac. Vtedy nebolo veľa autorov. Tú priemyslovku som potom dosť zanedbával. Teraz sa do redakcie už len tak nedostanete. Ale vtedy som šiel, zaklopal na dvere a za nimi sedeli známi autori. A hneď sa ma pýtali, že čo si prajem, tak som povedal, že mám nejaké kresby. „Hej? Tak ukážte,“ povedali mi a hneď sme sa bavili o tom, čo je dobre, čo je zle a podobne. No a mal som 15 rokov, keď mi vyšla prvá kresba v Roháči.

Potom ste sa dosť chytili a veľa publikovali. No neskôr ste mali zakázané publikovať. Prečo?

Všimli si, že mám veľa kresieb s Jánošíkom, so zbojníkmi a podobne. Tak sa ma raz spýtali, keď sa to nahromadilo, že je tam toho veľa, či by som bol schopný ich každý týždeň zásobovať, že by to dali ako seriál. A ja som povedal, že áno. V roku 1967 som sa vrátil domov z vojny a v tej dobe ma ťahali do redakcie, ktorá bola ukrajinská – naša. Tam som robil len grafickú úpravu. Ale aj tam som spravil „prúser“, pretože prišiel rok 1968. Už v tej dobe sa otváral problém Rusínov, ale hlavne, keď bolo prvé výročie vstupu vojsk, tak som, z ich pohľadu, urobil takú nešťastnú obálku, kde boli vojská a kríž – zopakoval som jeden veľký a štyri malé, akože päť štátov Varšavskej zmluvy a ešte som to ja blbec v tej redakcii vysvetľoval. Proste to bolo tak, že ja som mal vždy svoj názor. Takže kvôli tej obálke mi zakázali publikovať. Ja som tam strčil aj Kubišovú, ako spieva modlitbu, a sochu Jána Nepomuckého. Časopis sa volal Družno vpered, čo znamená v preklade Spoločne vpred.