Tak som si potom vstupovala do svedomia, či to nie je príliš málo, príliš fádne a prostoduché trávenie voľného času.
Vietor ale fúkal odinakadiaľ. Že „voľný čas“ je síce také zvukomalebné, ale čo to vlastne je?
Keď mám labky vyložené na balkóne a pijem kávu a pomedzi to sťahujem fotky z počítača?
Alebo keď si večer o deviatej zmyslím upiecť koláč, lebo knižka už dočítaná a nebudem predsa čumieť do bedne, keď je vonku ešte jasný biely deň?
Alebo ak po práci ešte zbehnem na rozhovor, ktorý respondent nestíhal skôr?
Kedy je to už voľný čas a kedy ešte práca, netuším. Tam už sa tie hranice akosi celkom stierajú.
Prednedávnom sa kdesi zišiel môj muž a jedna moja kamoška. A vtedy (znova) padla tá jeho veta, ktorú mi moja polovička stále omieľa o hlavu: „Ty si ako kolibrík. Ak by si raz zastavila, neprežiješ a skapeš.“
Kamoška mi ju so smiechom tlmočila. Alergia ma chytá pri sluchovom vnímaní týchto jeho na Nobelovu cenu ašpirujúcich poznaní.
Vraví sa, že telo má ísť do hrobu „zhuntované“. Tak nebudem teda popierať ľudové múdrosti, no nie?
Neviem, či on je taký flegmatik, či ja taký cholerik. Ale keď si spomeniem, že kedysi v detstve sa v lete ani telka nezapínala, lebo na ňu nebol čas, že v lete sa vonku pracovalo, kým slnko svietilo a že vlastne vždy sa všetko stihlo, aj keď toho bolo vyše hlavy, zdá sa mi, že som žila rozprávkové časy.
Človek bol stále „vo švungu“ a šlo to. Vtedy som si fakt žila ako ten kolibrík. A vlastne i tá práca bola stále vo voľnom čase.
Veď oddychovať sa dá aj aktívne.
Teraz, v meste, trebárs pri (pracovnom) rozhovore so skvelými ľuďmi. Kolibrík síce nie som, ale spokojná hej.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 25/2016, v predaji od 26. 7. do 1. 8.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
