Piatok, 21. september, 2018

Čiperná babička háčkuje koberčeky zo starých tričiek

Pamäť si 97-ročná Prešovčanka trénuje násobilkou a vetným rozborom.

Irena Hajduková má 97 rokov. Na dôchodku začala háčkovať koberčeky a robí ich už 35 rokov. (Zdroj: Veronika Čorňáková)

PREŠOV. Irena Hajduková (97) z Prešova vo svojom voľnom čase háčkuje koberčeky. Pamäť si trénuje násobilkou a vetným rozborom. Vo svojom byte býva úplne sama. Deti ju však chodia navštevovať niekoľkokrát za deň.

Pani Irena má 3 deti, 9 vnúčat a 3 pravnúčatá. Všetky deti za ňou chodia každý deň. Táto Solivarčanka býva totiž sama. Vo svojom voľnom čase háčkuje koberčeky.

„Babka má šedý zákal, ale pred asi 10 rokmi jej operovali jedno oko s tým, že povedali, že nebudú babku trápiť aj s druhým, pretože je to predsa len vyšší vek. Takže na to jedno nevidí skoro vôbec,” povedala nám vnučka Otília Hajduková.

No ad for you

Pani Irena sa pýtala, ako dlho jej to operované oko vydrží. „A pani doktorka hovorí: Do smrti. Tak keď do smrti, tak to mi stačí jedno,” povedala babička.

Šila prvotriedne svadobné šaty

Na základnú školu chodila na Solivar.

„Ale len tri roky, pretože potom nám starú školu zbúrali. Ale už budovali novú.V triede nás bolo 53. Po škole som sa išla učiť šiť. Nechcela som len tak sedieť, chcela som stáť na vlastných nohách. Keď som sa vyučila, tak tu v Solivare spravili Miestne hospodárstvo. Bola som evidovaná ako domáca krajčírka. Šila som samé svadby- svadobné šaty, kostýmy, bola to prvotriedna práca. Šila som kopy šiat, stovky. Rodine som šila zadarmo a tam, kde som išla na svadbu, že ma pozvali, tak tým som šila tiež zadarmo. Pracovala som až do dôchodku. Prestala som, až keď prišli na trh Vietnamci. Ľudia kupovali blúzky od nich a ja som im ich prerábala, aby im sedeli. A teraz robím koberčeky, lebo nemôžem žiť bez roboty,” prezradila pani Irena.

No ad for you

Koberčeky začala robiť asi 35 rokov dozadu. „Práca je najmenej, ale treba mi ich strihať, to je najdlhšie. Robím ich zo starých tričiek, zo starého oblečenia... Na tri farby tri tričká. Ono sa to nastrihá ako šnúrka. Potom to háčkujem.”

A hoci teraz už nešije, stroj má odložený v skrini. „A kým žijem, nedám ho nikomu,” hovorí so smiechom.

Háčkuje len vo svojom voľnom čase

Vyrobenie jedného koberčeka trvá týždeň.

„Robím ho vo svojom voľnom čase,” smeje sa Solivarčanka a pokračuje: „Keď sú v televízii správy, piesne... Keď ich nerobím, tak sa modlím, počúvam omšu, pretože kvôli nohám nemôžem ísť do kostola. Ale ináč som v byte samostatná. Po byte prejdem v poriadku. Akurát obed mi nosia deti. Ja si ho akurát prihrejem. Už by som pri peci asi nevystála. Ináč všetko jem, a najmä mastné. Takto jem od detstva. To ešte moji rodičia, vždy vychovali veľké prasa a potom sme mali celý rok údeninu. A šmalec sme mali za celý rok. A škvarky aj dve vedrá.“

No ad for you

Vydala sa až po druhej svetovej vojne ako 26-ročná. „Keď som sa vydala, mala som tri deti. Manželom sa mi stal sused, ešte ma aj kolísal v kočiari, keď som mala polroka a on jedenásť. Volal sa Andrej. Boli sme spolu 41 rokov. On bol vyučený strojný zámočník, ale cez leto mlátil, pretože mal veľkú mláťačku.“

Jej rodné priezvisko je Malinovská. „Maršal Malinovskij bol babkin vzidalený príbuzný,” pochválila sa vnučka. „Rod Malinovský vlastne zachránil vo vojne kráľovi život. A za toto dostal šľachtický titul. Takže to bol nezdedený, ale darovaný titul,” povedala pani Hajduková.

Nikdy sa nezlostila

A čo by odkázala mladým a dala recept na dlhý život?

“Ja by som ľuďom dopriala pokoj a ľahko žiť. Viem, že dnes je to ťažké. U nás nikdy nebolo klianie alebo zlosť,” povedala babka.

Jej slová potvrdila i vnučka Otília: „Babka na nás v živote nekričala. Ani sa nehádala s dedkom. Babka má v kalendári poznačenú celú históriu, všetky meniny, narodeniny, aké významné udalosti, počasie, všetko.”

Pani Irena má sviežu pamäť.

„Trénujem si ju každý deň, napríklad veľkou násobilkou, malou násobilkou. Veľkú viem napríklad v momente. Keď som taká nijaká, pretože trebárs nemám v sebe vodu, tak vyskúšam, či viem násobilku hneď. Keď ju viem vypočítať v momente, tak nie som chorá. Keď nie, idem sa napiť vody alebo si odpočinúť. Potom robím aj vetný rozbor a pravopis, slovenčinu, aby som nič nezabudla. Potom ešte nemčinu, pretože v mešťanke sme ju mali povinnú. Naša nemecká učiteľka nevedela slovensky. Mala som ozaj krásny život,” dodala aktívna babička.

Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 39/2016, v predaji od 4. 10. do 10. 10.

No ad for you