Streda, 19. december, 2018
POHĽAD LENKY HANIKOVEJ

Z východu na západ a naopak. Prečo ľudia odchádzajú a ostávajú

Všetko je relatívne a pohľady sú rôzne.

Ilustračné foto. (Zdroj: TASR)

Kamarát z Levíc študuje v Trnave. V súčasnosti premýšľa, na ktorú školu ísť po skončení bakalára.

Dôležitý je pre neho aj výber mesta. Najviac teda chce ísť do Bratislavy.

Hovorím mu, či nechce skúsiť východ. Napríklad Košice. Mesto nie je úplne na zahodenie, aj študentský život by bol taký akurátny.

Jeho reakcia na moju ponuku je, že „ísť študovať na východ by bol pre mňa krok späť“.

Chcel by totiž študovať niekde, kde by po skončení školy mohol aj ostať. Vybudovať si zázemie, pracovať, možno založiť rodinu.

Hlavne cítiť sa tam dobre, mať vo svojom meste čo robiť. A o východe počul, že sa tam vraj toho veľa robiť nedá. Je to pre neho príliš veľké riziko.

Ale bol by ochotný to risknúť, keby mal záruku, že všetci východniari by boli rovnako super ako tí, čo doteraz stretol. Hovorím, „tak určite“.

Poznám ešte jeden príbeh.

Kamarát z Lučenca sa po strednej škole rozhodol študovať v Prešove. Internát v centre mesta, dokonca MHD, ktorá chodí viackrát za hodinu.

Na to v Lučenci nebol zvyknutý. Prišiel teda naozaj do väčšieho mesta a doteraz hovorí, že Prešov je krásny. Človek sa v ňom môže stratiť aj nájsť. Niekedy obe veci naraz.

Po pol roku zo školy odišiel. Prekážala mu vraj mentalita ľudí. Východniarov vraj nikdy tak úplne nepochopí. Jednoducho „som si s tými ľuďmi nesadol, prišli mi veľmi jednoduchí“.

V škole sa vraj nudil. Aj tam mu prišlo všetko nejako „príliš málo komplikované“.

Pre neho však bola skúsenosť z Prešova motiváciou, aby sa dostal „ďalej“. Minimálne po geografickej stránke. A tak sme sa stretli na škole v Brne.

Lenže poznám aj príbehy ľudí, ktorí do Prešova prichádzajú s nadšením. Lenže znova je ich smer západ.

Skúsenosť z ukrajinskými študentmi môže byť často veľmi zaujímavá.

Raz mi takto skupinka Ukrajincov študujúcich v Prešove ukazovala fotografiu internátov v ich bývalej škole na Ukrajine. Nesmiali sme sa veľmi na tom, ani ja, ani oni.

Oni si Prešov nevedia vynachváliť. Vedia si tu predstaviť aj celý život.

Podobne mladý Ind, ktorý dochádza za brigádou a školou každý deň do Prešova z Košíc.

Mesto miluje, len niekedy so smútkom pozerá na fotografie svojej sestry a rodičov v peňaženke.

Inak je pre neho život na východe, na Slovensku a v Európe prosto vysnívaným cieľom. Stretol tu dobrých ľudí, tak sa nemá na čo sťažovať.

Vyzerá to tak, že je akosi jedno, odkiaľ a akými smermi ideme. Dôležité je len nájsť ľudí, vďaka ktorým by bolo neznáme miesto o čosi znesiteľnejšie.

A to platí aj pre tých, ktorí odchádzajú ďaleko na západ. Ak nám je v cudzom meste dobre, vypestujeme si aj zvyk vracať sa tam.

A raz tam možno už aj ostaneme navždy. Až kým zase niekoho nestretneme, veď viete.