Sobota, 17. november, 2018

Martin Višňovský: Treba si robiť srandu zo všetkého, aj sám zo seba

O Chiki Liki Tu-a, meste Prešov, hudbe, vzťahoch a projektoch.

Martin Višňovský. (Zdroj: SITA)

Medzi mnohé známe kapely, ktoré za posledné desaťročia vzišli z prešovskej scény, patrí aj Chiki Liki Tu-a. Jej frontman MARTIN VIŠŇOVSKÝ však nehovorí v rozhovore len o samotnej kapele, ale v širšom kontexte o celej hudbe na Slovensku, špecifikách podmienok pre ňu a celú kultúru v Prešove, o svojich aktuálnych projektoch a aj o tom, čo by mohlo udržať mladých ľudí v meste, ktoré je považované za lídra v produkcii muziky a úspešných muzikantov v rámci Slovenska.

Ako momentálne hodnotíš hudobnú a kultúrnu scénu v Prešove?

Existujú nejaké veci, ktoré tu už fungujú dlhší čas - aj priestory na hranie, aj kapely. Sme tu na tom celkom dobre v rámci menších divadiel, je tu niekoľko bábkových divadiel, divadiel pre deti a Prešovské národné divadlo. Toto funguje dobre, a aj muzikantov tu je na kvantá.

Ale zároveň tu máme obdobie, keď mesto musí zaujať stanovisko, či týchto ľudí, ktorí toto všetko robia, podporí, alebo či sa táto ďalšia generácia na to vykašle a pôjde robiť do obchodných reťazcov do Nemecka. Doba sa zmenila.

V čom?

Naša generácia to robila z toho najväčšieho presvedčenia, že to je tá jediná cesta, ktorú chceme robiť, lebo tu sa nič iné robiť ani vytvoriť nedalo. Ale tá dnešná mladšia generácia už má miliardy možností, takže oni nebudú čakať na to, kým sa niekto spamätá. A túto generáciu musíme odchytiť a pracovať s ňou.

Máš pocit, že mladšia generácia nemá motiváciu niečo robiť?

Ale má. Len nemá takú podporu, akú si dnešná doba vyžaduje. Nemôže sa donekonečna diať to, že sa mesto bude chváliť tým, že má veľa muzikantov, ale nič preto neurobí. Je to absolútne neférová vec. Ak futbalisti môžu mať nový štadión, a keď môžu mať hádzanári obrovskú športovú halu, tak aj umelci musia mať takisto svoje zázemie a v takej kvalite, aby sa mohla ďalej rozvíjať šikovná generácia ľudí, u ktorej sme mali šťastie, že sa narodila.

Čo znamená, že muzikanti nemajú podporu?

Ak sú napríklad nejaké mestské majetky a je nejaký pokus o to si ich prenajať, tak sa stávajú veľmi komické situácie, kde sa vyhlasuje, že my ďalšie divadlo nepotrebujeme, že my už máme dosť divadiel a podobne. Podobné problémy sme zažili pri projekte Stromoradie, na ktorom teraz pracujeme. Nie je tu prajná atmosféra za to, že sa človek snaží robiť niečo navyše. Je to viac-menej naopak.

Ale sám si na začiatku povedal, že tu tých divadiel je relatívne dosť...

To áno. Ale je pre mňa divné a frustrujúce, že sa mesto chváli úspechmi ľudí, ale na druhej strane, ak sa snaží niekto s niečím pohnúť, tak zrazu je obrovský problém.

Ak by si kultúrnu scénu porovnal s Košicami alebo Bratislavou?

Ťažko sa to porovnáva, pretože umelcov v Prešove je strašne veľa a počet na taký malý priestor je neporovnateľný s tým, čo je v Bratislave alebo v Košiciach.

Takže máme veľa umelcov ale málo priestoru?

Menej pochopenia. Nie že by boli radi, že tu je veľa umelcov, ale radšej sa počas koncertu vypne o desiatej večer elektrina, lebo veď nočný kľud. Je to zvláštne zacyklený proces, ktorý treba veľmi rýchlo vyriešiť, lebo potom už tú ďalšiu generáciu neodchytíme.

Čo je potrebné urobiť preto, aby mladá generácia neodišla?

Nemám úplne konkrétne riešenie. Ale v prvej fáze by pomohlo, aby tu nebol negativizmus a blokovanie kultúrnych udalostí. Ak aj mesto nemá peniaze, ale má niečo iné, čím môže pomôcť, tak aby pomohlo. Lebo my už máme taký prešovský humor, keď si pri vybavovaní čohokoľvek povieme "To sa neoplatí, to je zbytočné.”

Cestou môže byť mať práve zázemie, priestory pre hudobníkov. Napríklad aj to o čo sa my pokúšame na Stromoradí, to je taká minimálna cesta, ktorou sa môže ísť. Ale to sa bavíme o súkromných zdrojoch.

Mohol by takisto fungovať nejaký mestský projekt, niečo ako kultúrny inkubátor. Tým pádom to bude pod správou mesta, vďaka čomu sa môžu vypísať granty, ktoré potom budú slúžiť na to, ak nejaká kapela vydá album alebo divadlo nacvičí nejakú hru. Takže je to smerované konkrétne na tvorivosť a konkrétny produkt. A nie na výplaty.

Tvoj projekt Stromoradia sa snaží podporovať rozvoj kultúrnej scény Prešova alebo je to len nejaký tvoj osobný splnený sen?

Keď sme boli mladí, tak sme si hovorili, že keď budeme mať vlastné miesto, kde by sme sa realizovali, tak by to bola úplná bomba. Všetko by sme tam mali, a tým pádom by bola organizácia akéhokoľvek podujatia sranda. Ja som už organizoval mnoho akcií a vždy bol najväčší problém všetko okolo tej akcie obehať a zariadiť. Takže cieľom bolo mať vlastné miesto, tešiť sa z toho a nemať stresy.

Na čo má Stromoradie primárne slúžiť?

Na koncerty, divadlo a teoreticky aj kino. To je to, čo by sme chceli.

Stromoradie sa snažíte otvoriť už nejaké štyri roky. Ako je možné, že to trvá tak dlho?

Bojovali sme s našimi kamarátmi z mestského úradu. Neviem, či je to špecifikom tej ulice, keďže ide o dlhú alej a niečo ako zónu študentstva. Z každej strany sú len školy, takže stredoškoláci tam mali akoby svoje zázemie. Študenti využívali Stromoradie ako zašívareň, vždy sa tam vystrájalo kadečo na lavičkách, takže tá obava začať robiť nejaký podnik na tomto mieste, mohla vychádzať práve z toho. Celý ten proces bol dlhý a nedával veľký zmysel. A to nás mrzelo. Teraz to vyzerá, že by sme to už mohli dokončiť.

Kde si bral motiváciu počas tých štyroch rokov ešte bojovať a dotiahnuť to?

Robím muziku 23 rokov a aj na to som sa mal chuť veľakrát vykašľať. Ale keď to človeka baví, tak aj tie najhoršie veci berie tak, že to tak musí byť. Motiváciou bolo mať ten priestor a to, že viem, čo tam môžem vytvoriť a koho každého tam pozvať.

Máš motiváciu urobiť zo zlej povesti o Stromoradí niečo kultivovanejšie?

Jasné, veď to je najkrajšia ulica, ktorú tu máme. Má obrovskú výhodu, lebo sa nedá rozšíriť, zúžiť ju by nedávalo zmysel a je to jediná ulica, kde človek s absolútnou istotou vie, že tie stromy nikdy nevyrežú, lebo by to žiadni pamiatkári ani ochrancovia životného prostredia nikdy nedovolili. To bude už navždy pešia zóna. Takže áno, chceme revitalizovať ulicu a dať ju dokopy tak, aby bola pre ľudí zaujímavá.

Počul si niekedy, že sa o Prešove sa hovorí ako o slovenskom Seattli?

To si vymyslel Mišo Frank (novinár, v tom čase v redakcii Korzára, dnes šéfredaktor MY Prešovských novín - pozn. red.) a potom to ľudia začali používať. Ale on si vymýšľal aj to, že sme Liverpool. Raz sme boli Liverpool, čo som veľmi nechápal a potom sme boli Seattle. A to som už vôbec nepochopil.

Takže s týmto prirovnaním nesúhlasíš?

Neprežívam to.

Ty si začínal s hudbou v 90. rokoch, kedy tu bol najväčší boom. Ako to vidíš teraz, keď porovnáš hudobnú scénu z 90. rokov a terajšiu?

Populárnu hudbu začal zastupovať táslerovský gang zo Sídliska 3 a my sme zastupovali underground

My sme nehrali úplne štandardnú hudbu, patrili sme do undergroundu, takže pre nás nebol vznik jednoduchý. Nemali sme s kým hrať, čo je pre mladú kapelu dosť komplikované. Je lepšie, keď máš nejakých predchodcov a nasledovníkov alebo niekoho s kým môžeš v komunite fungovať.

Populárnu hudbu začal zastupovať táslerovský gang zo Sídliska 3 a my sme zastupovali underground. Bolo vtipné, že z jedného mesta boli dve kapely, ktoré išli aj hudobne aj mentálne trošku proti sebe.

Nemali ste sa veľmi radi?

Teraz je to už ok. Ale samozrejme, ten úvod bol taký, ako sa na správnych muzikantov patrí, čiže sme si veľa neodpúšťali a dosť sme do seba išli. Ale rivalita k tomu patrí. V muzike to musí mať šťavu, nemôže to byť úplne mŕtve.

Táslerovci sa odsťahovali do Bratislavy a vy ste ostali v Prešove. Neľutuješ to?

Nie. My cestujeme dosť, takže sme ani nikdy neboli veľmi doma. Čiže sme boli radi, že sme tu. Teraz je ten rozdiel trochu iný, vekom sa to mení. Ale projekt Stromoradia je pre nás celkom zaujímavý, že budeme môcť oveľa viac tvoriť a nebudeme musieť toľko cestovať.

Je cestovanie a koncertovanie v zahraničí pre teba inšpiratívne?

Minimálne prvých 15 rokov to tak bolo.

Boli koncerty mimo Slovenska pre tvoju kariéru dôležité?

No, nemôžem sa sťažovať. Mali sme obrovské šťastie, že nás komunita okolo podržala. Keď niektoré slovenské kapely zanikli, nadviazali sme partnerstvo s maďarskými kapelami. V mladom veku a v priamom prenose sme sa dostali do situácií, ako je 1 800 ľudí v Budapešti na koncerte. To boli kultúrne šoky takého druhu, ako sme my chlapci z Prešova nemohli očakávať, že takto to vo svete funguje. A to bolo obrovské šťastie. Zažili sme výborné obdobie, kde sme boli neuveriteľne inšpirovaní tým, ako bola Budapešť pred nami. Oni mali to šťastie, že sa mohli v muzike rozvíjať oveľa skôr. Maďari dokonca môžu za to, že sme urobili prvé turné vo Francúzsku.

Aké to je koncertovať v zahraničí?

Super. Zahraniční nič nerozumejú a smejú sa z toho.

Fakt sa smejú? Predsa len, Slováci majú k vašim textom bližšie, lebo im rozumejú a chápu kontext a iróniu.

V realite to je 50 na 50. Lebo oni nevedia a ani my nevieme. Takže my robíme to, čo si myslíme, že je dobré.

Takže im nevadí, že vám nerozumejú?

Vôbec nie, veď ani my im nerozumieme.

Ale vy nepotrebujete rozumieť, keď koncertujete.

Veď nie. Ja som to myslel v porovnaní s Maďarmi. Keby som toto isté videl a počul napríklad v maďarčine, tak by som sa z toho rovnako smial ako sa Maďari alebo Francúzi smiali z nás, keď to počuli v slovenčine. Pre nich to bola totálna exotika.

Mentoruje Chiki Liki Tua-a nejakým novovznikajúcim kapelám?

Zatiaľ nie, ale dúfajme, že ten priestor na Stromoradí bude natoľko schopný, že aspoň pár kapelám pomôže.

Ako to vyzerá v Prešove s novými kapelami?

Ťažko povedať. Je plno kapiel, no zatiaľ ešte nie sú na tom tak, aby to celoslovensky fungovalo. My teraz uznávame skupiny Vojdi a Funeral Service, to je nám také najbližšie.

Majú teraz mladé kapely väčší problém preraziť, ako v 90. rokoch?

Neviem, či majú problém, lebo ja sa s nimi o tom ani tak nebavím, čo je ich cieľom v hudbe. Ja som to nikdy nerobil, ja som nikdy nerobil nikomu producenta a vždy som to robil sám pre seba. Lebo každý to má po svojom.

V Prešove spoluorganizuješ aj festivaly. Napríklad spomienkový festival pre Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Ako to celé vzniklo?

Nápad bol Kaščákov. Oni to urobili v Bratislave a na druhý deň mi volal, že by sme to mali urobiť aj v Prešove. Takže to bol “príkaz od staršieho brata”. Ja som to zastrešil len technicky, aby to mohlo celé prebehnúť. Ale hlavný nápad bol festivalu Pohoda. Oni boli garant týchto podujatí.

Prišlo ti dôležité zorganizovať tento koncert v Prešove?

Toto by bolo dôležité organizovať v každom meste. Situácia bola celkom vážna, veď doteraz v nej žijeme, nepohla sa z miesta.

Ako si to na festivale prežíval?

Emočne ma to dobehlo, ale viac menej sme sa to všetci snažili zvládnuť.

Ako to je s Festivalom Zlej hudby v Prešove? Päť rokov ho už neorganizuješ. Plánuješ ho obnoviť?

Dúfajme, že keď sa podarí Stromoradie, tak by sme festival obnovili.

Prečo ste s ním v prvom rade skončili?

Pôvodne to bolo vo V-čku a potom sme sa trápili s priestorom. Nevedeli sme zohnať nič také, kde by sme sa vedeli prezliekať a aby to malo pre publikum a samozrejme pre nás zmysel. Aby to tí ľudia videli a niečo z toho mali. Nevedeli sme zohnať priestor, takže sme to nechali tak.

Ako vznikol názov Festival zlej hudby?

Niekedy dávno spravila skupina Žobráci v Prešove v spolupráci so skupinou Mloci Festival dobrej hudby. A nás napadlo, že keď country a folk je tá dobrá hudba, tak čo my chceme ľuďom ukázať, je tá druhá stránka. Tak sme to nazvali Festival zlej hudby a má to jednu obrovskú výhodu, že nikto nikdy nechce vrátiť vstupné. Lebo je na to dopredu upozornené. Človek zaplatí vstupné a vie, že to bude zlé. Nikto nás potom vlastne nekonfrontuje, že očakával niečo viac. To už by bolo dosť divné, keby prišiel niekto za nami a povedal, že si myslel, že to bude oveľa horšie.

Pred nejakým časom si skončil s prácou v rádiu. Aké to tam bolo?

Bola to výzva, ktorá bola splnením sna. Každý, kto má aspoň trošku rád hudbu, sníva o tom, že ak by jedného dňa mal rádio, tak by v ňom pustil takú a takú skladbu. A to je ten omyl. Mňa dali za šéfa toho celého, tak som presne na to, čo mám najradšej, nemal čas. Pustil som si tam možno päť skladieb a to bolo celé.

Ale urobili sme aj pár pekných vecí. Keď boli dni mesta, tak sme urobili niečo ako festival. Tam sa nam podarili dva pekné ročníky. Už to naberalo zmysel. Aj mestská akcia môže byť veľmi pekná, len musí mať nejaký cieľ. Nesmie to byť každoročné utrpenie, veľmi chýba stratégia, kam tú akciu chceme dostať. Bez toho to nefunguje, len to kolíše hore dole a nemá to zmysel.

Čo je potreba urobiť preto, aby to malo zmysel?

V Prešove za 770 rokov vlastne nikto nezadefinoval, čo a kto vlastne sme

Keď chce ktokoľvek niečo v živote vytvárať, tak si musí definovať cieľ. V Prešove za 770 rokov vlastne nikto nezadefinoval, čo a kto vlastne sme. Že sme najlepší v tom, alebo budeme propagovať toto. My nevieme, ani aký alkohol tu pijeme, ani čo je naše šarišské jedlo, ktoré máme dať každému cezpoľnému ochutnať, keď príde. Nemáme nič reprezentatívne, my sa tu len tak “ponevierame”, každý sa tvári, že sme tretí najväčší na Slovensku a to postačuje.

Ako by si ty z tvojho vlastného pohľadu definoval mesto Prešov?

Ideálne by bolo, keby to mohlo byť o muzike a boli by sme mesto hudby. Ale tak naozaj. Všetky stupne hudobnej výchovy až po vysokú školu. To by bola frajerina.

Nehovoríš to len preto, že si hudobník?

Hovorím to preto, lebo by to dávalo zmysel a zničilo by to obrovskú nezamestnanosť hlavne mladých.

Ako konkrétne?

Tak na to by bolo potreba dosť veľa učiteľov, aby to ťahali. Takisto veľa zahraničných lektorov, ktorí sú naozaj nadaní. Čiže povedzme, že ľudia, ktorí by chceli mať niekedy v živote vysokú školu na akomkoľvek hudobnom nástroji, tak by mohli prísť na školu do Prešova. Tým by logicky vznikali ďalšie kapely. Ku kapele sú potrební zvukári, technici, manažéri, grafici na plagáty a podobne.

Ty by si učil na takej škole?

So svojim hudobným vzdelaním by som tam buď mohol robiť rozpisy hodín alebo ešte za nimi upratovať noty.

Takže hudobné vzdelanie nemáš?

Ja som chodil na Obchodnú akadémiu, založili sme tam aj kapelu. Ale hudobné vzdelanie nemám žiadne.

Aj ja som chodila na obchodnú. Nevedela som, že ste odtiaľ. Prečo sa tým škola podľa teba neprezentuje?

No radšej sa tým neprezentuje, lebo my sme boli prvý ročník, kde zobrali viac chlapcov. Na škole skoro vôbec vtedy neboli a my sme boli prvá taká skúška, že ako to s chlapcami bude. Oni nás nemali až tak úplne radi, hlavne našu triedu. Komické na tom je, že my sme boli A-čkari, čiže Chiki Liki je akoby skupina triedy A a Heľenine oči sú skupina triedy B, keďže Lynch chodil do béčky.

Kde ste vtedy čerpali inšpiráciu na váš štýl hudby?

Ja som vyrastal v muzikantskej rodine. A pre nás bola po pravde obrovská výhoda, že sme nevedeli na nič hrať. Takže sme sa len učili hrať na nástroje a vždy keď sme niečo vymysleli, tak sme sa z toho neuveriteľne radovali, že to hraje. Ako keby sme neviem čo objavili a pritom to boli úplne primitívnosti. My sme si vlastne mysleli, že to tak má byť. Ale to bolo tým, že my sme sa to ešte len učili. Keby sme už vedeli hrať na nástroje, tak nehráme nikdy tak, ako sme hrali a hráme doteraz.

Prečo ste sa vlastne rozhodli, že idete vytvoriť skupinu, keď ste ani nevedeli hrať?

To je jednoduchý dôvod. Boli sme v ABC-čku, vtedy sa to volalo Rocková liga a bola tam nejaká skupina z Košíc, ktorá bola totálne katastrofálna. Nedalo sa tam piť víno, tak sme išli na dvor a ja som povedal, že to je taká "gadžovina", že to rovno môžeme ísť hrať aj my. Založme kapelu a zahrajme. Že to bude vždy lepšie ako toto. Okrem toho tam bola jedna spolužiačka, ktorá ma samozrejme nahecovala, že keď budeme o rok hrať, tak že nám kúpi fľašu nejakého drahého alkoholu. Doteraz nám ju nekúpila, ale hrali sme.

Dokážete sa hudbou na Slovensku uživiť?

Myslím, že sme na tom podobne ako sestričky v zdravotníctve. Dokážeme sa tým uživiť.

Myslím, že sme na tom podobne ako sestričky v zdravotníctve. Takže určite áno. Dokážeme sa tým uživiť. Ja robím mimo hudby aj rôzne podujatia, kde si tiež niečo zarobím. Nás ale nikto nechráni, nemáme žiadne odbory.

Ako to je napríklad v zahraničí? Sú hudobníci chránení?

Nie sú chránení, ale štáty vymýšľajú rôzne iné veci. Keď sme boli mladší, tak Francúzi mali takú vec, že keď odohrali 70 vystúpení a zdanili ich, tak podľa toho, koľko peňazí zdanili, im za každý ďalší deň štát doplácal peniaze. Belgičania to prevzali a majú to tak, že ich štát dotuje celý rok.

V poslednej dobe sa hudobníci snažia mať presah do spoločnosti, správať sa voči nej zodpovedne. Snažíte sa aj vy nejak ovplyvňovať vaše publikum?

My sa odjakživa snažíme v hudbe robiť srandu z vecí v spoločnosti. A jasné, že to nejak ľudí ovplyvňuje. Nás vždy bavilo robiť hudbu s nadhľadom, čiže v niekoľkých skladbách je odkaz na zamyslenie, že o čo ide. Minimálne na poslednej platni je skladba DPH, a to je presne situácia, v ktorej sa aj pri projekte Stromoradie nachádzam.

Čiže je dôležité si robiť srandu aj z vážnych veci?

Treba si robiť srandu zo všetkého, čiže aj sám zo seba.

Aká je tvoja najobľúbenejšia pesnička od vás?

Uf, tak to ja mám veľa obľúbených. My máte totiž problém, že keď nahrávame platňu, tak nemáme žiadne odpadové pesničky. My nahrávame všetky. Každá jedna musí prejsť krutou cenzúrou všetkých členov.

A aká prvá ti napadne?

Gdo ja. To je z prvej platne.