KOŠICE, PREŠOV. Erika Grondzíková si stavia z plienok malé komíniky. Päť balíkov mesačne, každý deň šesť prebalení. Jednoduchá matematika hovorí, že jej chýba viac ako sto plienok do dôstojného života. Má 41 rokov a je pripútaná na vozík.

Jej príbeh je ako zrkadlo nastavené systému sociálnych služieb na Slovensku, ktorý sa rúca pod ťarchou byrokracie, nedostatku personálu a peňazí.

Na východe krajiny sme našli tri príbehy, ktoré ukazujú diery v sociálnej sieti štátu. Cez ne prepadávajú tí najzraniteľnejší – mladá žena na vozíku, matka s autistickým dieťaťom a vyhorené opatrovateľky.

Príbeh Eriky

Erika Grondzíková vyrastala na košickom Sídlisku Ťahanovce. Podľa sociálnych pracovníkov ju matka týrala. Prešla viacerými detskými domovmi, ktoré jej však nedali do života takmer nič.

„Keď sme vyšli z domovov, nevedeli sme sa zaradiť. Netušili sme, ako získať prácu a bývanie. Nenaučili ma ani variť. Dali mi tašku, čau párky a zatvorili dvere," spomína.

Napriek krutému štartu sa nevzdala. Po mnohých peripetiách zakotvila v prešovskej „charite pod Táborom". Začala predávať časopis Nota Bene. „Bolo mi to trápne," hovorí dnes. „Jeden ujo mi povedal: Čo nemáš na chleba?"

“O takých ako ja, sa štát nestará, špeciálne o vozičkárov,“ hovorí Erika Grondzíková. (zdroj: Jana Ogurčáková)

No Erika bola zdravá, sebestačná, spolupracovala s viacerými organizáciami.

Potom prišiel zlom. Uštipol ju kliešť, na sedem týždňov upadla do kómy. Keď sa prebrala, bola už od pása ochrnutá. Mala vtedy len 30 rokov. Odvtedy je na invalidnom vozíku a žije v domove sociálnych služieb Vita Vitalis v Prešove. Má onkologické ochorenie aj iné diagnózy.

Erika vyštudovala učňovku ako krajčírka, vďaka čomu si dnes vie privyrobiť šitím a vyšívaním tašiek.

To, čo jej dáva štát, totiž na život v sociálnom zariadení nestačí. „Dostávam smiešny invalidný dôchodok – 292 eur, je to na zaplakanie.“ Od úradu práce má kompenzačný poplatok na hygienu vo výške 24,51 eura.

V domove sociálnych služieb si musí kúpiť dve jedlá denne, vybrala si obed a olovrant, lebo sú najlacnejšie. Za pobyt by tu mala mesačne platiť 430 eur, to je však viac, ako si môže dovoliť.

Priatelia z Úsmevu ako dar jej mesačne prispievajú 40 eurami. No ešte jej ostáva 80-eurový dlh, ktorý sa jej každý mesiac napočítava. „To však nie je iba môj prípad, takto sme na tom viacerí, niektorí dostávajú len sociálne dávky. Preto si nezoberiem raňajky a večeru, lebo dlh by sa mi zväčšil.“

Od štátu by si Erika želala vyšší príjem aj kvôli hygienickým potrebám.

„Máme veľký problém s plienkami, netýka sa to len mňa, ale všetkých klientov. Poisťovňa uznáva nárok na poukaz, ale napríklad ja dostávam päť balíkov na mesiac, a to je veľký problém. Navyše, teraz to ešte krátia. Keby nie kamarátka Anežka z charity, tak som stratená.“

Erika používa plienky, odkedy je pripútaná na vozík. Schválených päť balíkov na mesiac je však oveľa menej, ako reálne potrebuje. Navyše, na menštruačné vložky nemá nárok.

Prebaliť sa pritom potrebuje šesťkrát denne, čo je mesačne 180 plienok. Reálne však dostáva 75. Poisťovňa sa nepozerá na vek žien, ide o jednotnú normu pre mužov i ženy. Aj podľa sociálnej pracovníčky, ktorá jej pomáha, by mal byť limit na hygienické potreby v takýchto prípadoch výrazne iný ako u ležiacich pacientov.

Eriky sa pýtame, či je Slovensko krajinou pre slabších. Nezaváha: „Nie je. O takých ako ja sa nestará, špeciálne o vozičkárov.“

Príbeh Stanky

Stanka Bizoňová sa nečakaným vývinom udalostí stala neprofesionálnou opatrovateľkou.

Má dve dcéry: staršia má 19 rokov, mladšia Kristína osem a na prvý pohľad sa neodlišuje od svojich rovesníkov. Jednu nohu má o 1,2 centimetra kratšiu ako druhú.

Jej mama opisuje, že už od narodenia mala iný úsmev ako zdravé deti. „Bola iná, odlišná. Nevidno to na nej hneď, ale keď s ňou ste pár hodín, už sa to prejaví. Hovorili mi, že to dobehne.”

Keď mala takmer tri roky, chcela ju dať Stanka do škôlky. No pre zlú reč, krik či hádzanie sa o zem, ktoré nasledovalo po zákazoch, sa rozhodla navštíviť odbornú lekárku.

Verdikt znel atypický autizmus. „Bol to šok. Kristína je šikovná, ale prispôsobí sa iba do takej miery, ako chce ona. Potom sa rozvinula porucha reči.”

Opisuje, ako ju s dcérou raz vyhodili z verejnej dopravy. Lebo kričala. „Bolo tam veľa ľudí, stiesnený priestor a blikajúce svetlá.”

Stanka sa po rozvode ocitla v centre Dorka, ktorá poskytuje útočisko rodinám s deťmi. Po rodičovskej dovolenke už do práce nenastúpila. Po dlhých vybavovaniach zobrali Kristínku do špeciálnej škôlky, dvakrát do týždňa na tri hodiny.

Podľa Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím sú deti s autizmom pre štát ako kúsok puzzle, ktorý nikam nezapadá. Na konkrétnych prípadoch úrad eviduje, že špecificky pri skupine detí s poruchou autistického spektra štát rodičom neposkytuje potrebnú starostlivosť.

„Jednak systematicky nepripravuje školy tak, aby zvládli zabezpečiť pre žiakov s poruchou autistického spektra prezenčnú výučbu. Tá sa deje často len za cenu značného úsilia v individuálnych prípadoch.“

Stanka už nemala šancu vrátiť sa do práce. Pýta sa, kto ju zamestná od ôsmej do dvanástej. „Navyše, ak ste na opatrovateľskom príspevku, nemôžete pracovať. Stala som sa opatrovateľkou mojej dcéry, keďže do ústavu by som ju nedala, a iná možnosť nie je.”

Dostáva opatrovateľský príspevok vo výške 615 eur, z toho 450 zaplatí za mestský nájomný byt. Od štátu dostáva ešte 100 eur, keďže nepracuje, rodinné prídavky 60 eur, výživné 120 eur a 40-eurový príspevok na benzín.

Deti s autizmom sú pre štát ako kúsok puzzle, ktorý nikam nezapadá. (zdroj: Ilustrácia: S.L. s Midjourney)

Rada by si privyrobila, no pravidlá sú nastavené tak, že si to nemôže dovoliť.

„Keď beriete opatrovateľský príspevok a chcete nejakú brigádu či dohodu, napríklad upratovanie alebo dokladanie tovaru na tri hodiny, tak v tom momente vám štát zoberie 100 eur a pri ročnom zúčtovaní vám môže zobrať aj celý opatrovateľský príspevok.”

Po odpočítaní všetkých povinných nákladov zostáva zaplatiť terapie či napríklad plávanie. Na to robia rôzne výzvy na darcovských portáloch, bez pomoci ľudí by si ich nemohli dovoliť.

Trojčlenná rodina býva v mestskom nájomnom byte, nájom sa od nového roka zvyšuje. Štvrtýkrát za dva roky. Stanka nevie, ako si ho po ďalšom zvýšení bude môcť dovoliť.

Narážajú na praktické limity, nemôžu si zobrať napríklad ani chladničku na úver. Banka totiž opatrovateľský príspevok neberie ako príjem. Ide o štátnu sociálnu dávku.

„Dva roky dozadu som našla dom za 15-tisíc eur ďalej od Košíc. Aj so splátkou by ma vtedy vyšiel na 250 eur mesačne, vtedy som za byt platila 330. Pobehala som všetky banky, bez úspechu. Keď máte choré dieťa, môžete sa rozlúčiť s tým, že niekedy prídete k vlastnému bývaniu. ”

Očakáva, že dcére bude celoživotnou opatrovateľkou. „Samostatná nikdy nebude.”

Je Slovensko krajinou pre slabších? „Určite nie,” vzdychne si Stanka. „Mala sa narodiť v inom štáte. Mám kamarátku v Anglicku, kde im štát prispieva na bývanie i terapie. Nemusia robiť podradné zbierky a prosíkať cez Facebook, aby zas prispeli na terapiu alebo plávanie. Keby nebol portál ĽudiaĽuďom, tak by dcéra nerozprávala.”

Ako sú na tom opatrovateľky

Erika a Stanka predstavujú dve strany tej istej mince - ľudí, ktorí sú závislí na pomoci iných. Jedna je odkázaná na každodennú starostlivosť v zariadení, druhá sa stala opatrovateľkou vlastného dieťaťa. Obe narážajú na rovnaký problém – systém, ktorý nedokáže pokryť ich skutočné potreby.

A práve tu vstupuje do príbehu Jana Borzová, opatrovateľka s dlhoročnou praxou. Krízu v sociálnom systéme vidí z prvej línie.

V minulosti pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku. Po dekáde sa vrátila späť do Košíc, dnes pôsobí v zariadení opatrovateľskej služby na najväčšom košickom sídlisku ako opatrovateľka – správkyňa.

V domovoch sociálnych služieb sa bežne porušujú normatívy počtu personálu, inak by nemohli fungovať. (zdroj: Ilustrácia S.L. s Midjourney)

Realita týchto zariadení je často alarmujúca: v noci zostáva jedna opatrovateľka na všetkých klientov.

Personálnu situáciu komplikuje Zákonník práce – opatrovateľky musia mať dva dni voľna za sebou a jeden voľný víkend mesačne. Pri súčasnom nedostatku ľudí je to takmer neriešiteľná rovnica.

„Táto práca nikdy nebola a nebude dobre zaplatená,” hovorí. „No keď opatrovateľky preťažíte službami, vydržia to len určitý čas. Potom príde vyhorenie.”

V zariadeniach sa preto porušujú normatívy počtu personálu, inak by nemohli fungovať, potvrdzuje sociologička a výskumníčka Barbora Holubová zo Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce.

Akútny nedostatok

Aj pre nedostatok opatrovateliek sa bežne stáva, že sa ľudia k opatrovateľským službám vôbec nedostanú.

„Paradoxne, ministerstvo práce neuvádza presné údaje o počte chýbajúcich opatrovateľov a iných profesiách nevyhnutných na zabezpečenie dostatku opatrovateľských služieb,” hovorí Holubová.

Podľa niektorých zo starších odhadov Komory opatrovateliek Slovenska z roku 2019 ich chýba aspoň 7 000. Novší prieskum, ktorý si nechala vypracovať jedna z politických strán, zas uvádza, že viac ako polovica našincov má problém nájsť opatrovateľa či opatrovateľku.

Ľudia musia bežne čakať v poradovníkoch. Napríklad v košickom Domove sociálnych služieb Via Lux s kapacitou 90 miest čakalo v poradovníku 192 žiadateľov, niektorí aj tri roky. Zariadenie sa však ruší.

Niektoré domovy už museli pristúpiť k najhoršiemu – vracaniu klientov príbuzným. Aj v Moravskom Sv. Jáne museli pre nedostatok personálu zatvoriť celé zariadenie.

Ľudia majú ešte ďalšiu možnosť, terénnu ošetrovateľskú službu, ktorú prevádzkujú mestá. Znamená to, že opatrovateľky sa o starých a chorých starajú u nich doma. Avšak z vyše 2 900 obcí ju podľa Komory opatrovateliek Slovenska poskytuje len tretina.

Nedostatok domovov sociálnych služieb komplikuje život aj ľuďom, ktorí sa sami starajú o príbuzných doma. „Problém nastáva už pri základných situáciách, keď niekto potrebuje zastúpiť pri starostlivosti o príbuzného len na dva týždne počas dovolenky,” vysvetľuje Borzová.

Aj keď existuje odľahčovacia služba, voľné miesta sú vzácne. Je to kvôli tomu, že v zariadeniach sú síce lôžka na to určené, ale nie sú prázdne. “Je to skôr veľká náhoda, keď to trafíte.”

Budúcnosť starostlivosti

Pýtame sa, aká budúcnosť nás čaká v starostlivosti o starých a chorých ľudí. „Určite to nie je optimistická vízia, aj keď som veľká optimistka," hovorí Jana Borzová.

Výrazne sa zvyšuje vekový priemer klientov, ale aj opatrovateľov. "Sestričky v špecializovaných zariadeniach sú už často takmer v dôchodkovom veku a mladé sestričky, keď dostanú lepšiu ponuku z nemocnice, neprídu pracovať do sociálnych služieb," hovorí.

Systém sociálnych služieb je dlhodobo finančne podvyživený. Podiel seniorov stúpne z pätiny až na tretinu populácie. (zdroj: Ilustrácia S.L. s Midjourney)

Komora opatrovateliek Slovenska vlani v júli upozornila, že nedocenená fyzická a psychická náročnosť práce, sústavné preťažovanie kvôli ich nedostatočnému počtu a k tomu minimálny plat spôsobujú, že na ponuku práce opatrovateliek sa už takmer nikto nehlási.

Záujem o prácu nemajú ani mladí. O trojročný odbor opatrovateľstva na Spojenej škole na Alejovej v Košiciach nemá záujem nik, ročník sa preto ani neotvorí.

„Mladí ľudia nemajú záujem o prácu, ktorá je minimálne platená a maximálne fyzicky náročná. Keby vám dieťa prišlo domov s tým, že chce byť opatrovateľom, asi by ste sa naň pozerali, či nie je na drogách,” hovorí odľahčene predsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska Dana Grafiková.

Kto teda bude opatrovať generáciu dnešných tridsiatnikov? V najbližších 50 rokoch klesne podiel ľudí v produktívnom veku z 55 na 45 percent, zatiaľ čo podiel seniorov stúpne z pätiny až na tretinu populácie, upozorňuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Pri súčasnom nastavení sociálneho systému to znamená, že náklady spojené so starnutím budú výrazne rásť.

Financie sú problémom už dnes. Vláda na tento rok odobrila zvýšenie príspevku na poskytovanie sociálnej služby pre poskytovateľov o takmer 26 miliónov eur oproti roku 2024. V roku 2025 tak ministerstvo práce vynaloží na tento účel vyše 262 miliónov eur.

Pri systéme, ktorý je dlhodobo v kríze, sú však potrebné omnoho vyššie finančné injekcie.

Nádej na zlepšenie situácie sa podľa sociologičky Holubovej vkladá do reformy financovania sociálnych služieb, ktorá by mala platiť od roku 2026 a finančných zdrojov z plánu obnovy.

Text je súčasťou mediálnej série Slovensko nie je krajina pre slabších. V nej sa podrobne venujeme jednotlivým skupinám ľudí, ktoré u nás ťahajú za kratší povraz. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, s podporou SlovakAid a Človek v ohrození.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári