Váš pohľad na situáciu "v kontexte" by istotne potešil nejedného z našich ministrov práce, sociálnych vecí a rodiny. Vašim konštatovaním, že sme súčasťou tej luxusnejšej časti sveta (a mali by sme sa tešiť z toho, že nežijeme napríklad v Senegale) by mohla končiť každá odpoveď ministra. Napríklad na otázku prečo niekto musí počítať plienky, aby z toho čo dostáva od štátu prežil.

Nikto z nás tej pani v článku nič nedĺži. Tu sa končí moja zhoda s vaším hodnotením. My všetci jej dlhujeme to, že akceptujeme fakt, že tento štát prerozdeluje naše dane tak ako to aktuálne robí. Napríklad že minister sociálnych vecí povie že viac nevieme pomôcť. A minister vnútra pokojne pošle vladny špeciál za 100 tisíc EUR do Londýna pre jedného hajlujúceho pasažiera. Ten arogantný prežúvavec sa vrátil na Slovensko aj za moja a vaše dane.
Koľko plienok by sa dalo obstarať za 100 tisíc...

Niečo mi hovorí, že váš príspevok by znel určite inak, keby ste tie plienky museli počítať vy (čo vám, ani nikomu inému samozrejme neprajem). Pravdepodobne by ste sa na život v tej blahobytnejšej časti sveta dívali inak.

Platím dane. A každý týždeň chodím do nemenovaného charitného domova pre seniorov čítať z kníh jednej pani, ktorá je pripútaná na lôžko. Nemusím. Chcem. Nie je to moja rodina, Ona nemá žiadnu rodinu. Pred rokom som ju ani nepoznal. Každý víkend jej venujem dve hodiny svojho času. lebo chcem. Paradoxne preto, že mne to dáva možno viac ako jej. Keby ste videli v akých podmienkach žijú tí, ktorí sú na takúto starostlivosť odkázaní... Premýšľali by ste ako je vôbec možné, že sme plnoprávnym členom EÚ. Nebol som v Senegale. Ale verte, že prežívať svoj život pripútany na lôžku v charitnom domove pre seniorov na Slovensku by ste nechceli.